Kidnapped by a Billionaire

2. Časť

Kým som bola na tej posteli on si dal dole košeľu a tak som mala výhľad na jeho hruď. Pane bože, tie svaly a tetovania. Prisahám, že tento človek je stvorením samého diabla. Než som si však uvedomila, čo sa deje priklincoval mi ruky nad hlavou. Strhol zo mňa všetko oblečenie, no ja som sa neprestala brániť.

"Nie, prosím nerob to." Prosila som nech prestane, pretože som na to nebola ešte pripravená. Nikdy som s nikým ešte nespala a chcela som nech to takto aj ostane.

"Ale, ale, na to si mala myslieť, keď si mi v tej cele odporovala." Zavrčal a prudko do mňa vnikol. Pocítila som obrovskú bolesť keď začal prirážať tvrdo a nemilosrdne. Nebral na mňa vôbec ohľad. Keďže som vedela, že už mi nič nepomôže, tak som sa vzdala proti nemu bojovať. Jednou rukou mi prikryl ústa aby moje vzlyky nebolo počuť a hlavne tú bolesť a druhou rukou ma pevne držal aby som mu neunikla. Bola ako zviera, ktoré sa nevie nabažiť svojej koristi. Čím viac a hlbšie prirážal, tým viac som si priala umrieť. Keď skončil, tak sa postavil a bez slova odišiel preč. Ja som tam ostala ležať schúlená v kĺbku a v bolestiach. Takto som si svoje poprvé vôbec nepredstavovala. Strašne ma to bolelo, nevraviac o tom, že som tu už nechcela stráviť ani jednu minútu. Skúsila som sa postaviť, no spadla som na zem. Pozviechala som sa nejako, obliekla sa a zobrala do ruky vázu, ktorá tu bola po ruke. Do izby vošiel nejaký chlap, no celou silou, čo som ešte mala som mu tu vázu hodila o hlavu a on spadol na zem. Vybehla som z izby tak ako aj z domu. Nasadla som do nejakého auta, ktoré tu bolo zaparkované a dúfala som, že nájdem aj kľúče. Boh ku mne však nebol až tak krutý ako tento človek a kľúče sa mi podarilo nájsť v zásuvke. Zrazu však z domu vybehol on aj spolu s pár mužmi, ktorí vtedy boli v tom aute keď ma unesli. Rýchlo som naštartovala a dupla na plyn. Snažila som sa mu újsť a pokiaľ sa mi to podarí, tak už nikdy ho nechcem vidieť a chcem zabudnúť na to, čo sa dialo a čo mi urobil. Počula som však, že na auto v  ktorom som sedela strieľajú. Snažila som sa tým strelám vyhýbať, no čo zmôžem proti profesionálnym strelcom. Cez zaslzené oči som toho veľa nevidela, tak som sa snažila nenabúrať aj keď by sa tým možno moje utrpenie skončilo. V protismere sa zrazu objavil kamión, ktorý išiel oproti nám. Vytočila som volant do jeho pruhu a potom si už pamätám len trúbenie, ktoré prichádzalo od šoféra toho kamióna. Napálil to do mňa plnou rýchlosťou a pamätám si už len ako moje auto začalo robiť kotrmelce. Musela som padať nejakým kopcom, pretože už len zhora bolo počuť prudké brzdenie a potom si len pamätám ako auto ostalo úplne doničené stáť na všetkých štyroch kolesách a ja som pomaly strácala vedomie. Privrela som oči a hlavu som mala opretú o sedadlo, na ktorom som sedela. Zrazu sa otvorili dvere na mojej strane a zbadala som jeho. Pozeral na mňa bez emócií a s obrovským hnevom. Moje oči boli ledva otvorené a vynaložila som ešte poslednú námahu predtým, než som úplne odpadla.

"D-dúfam, že zomriem." Zašepkala som a privrela som oči úplne. Pocítila som ešte nejaký dotyk, ktorý bol ako vykúpenie. Mala som pocit, akoby ma k sebe volali anjeli. Chcela som ísť za nimi, no niečo mi v tom bránilo. Nevedela som však čo, keďže som bola úplne uvoľnená a rozhodnutá. Natiahla som sa za bielym svetlom a potom som podvedome dúfala, že konečne sa stretnem so svojím otcom a svojou mamou.

"Nemôže zomrieť!" Počula som cudzí hlas a potom dotyk. Zase on?!

"Lenže pane nereaguje na lieky. Ona vzdáva svoj boj." Povedal opäť niekto a ja som sa snažila zapchať si uši.

"Neopováž sa umrieť." Niekto pošepkal a potom som pocítila ten dotyk, ktorý mi vracal späť energiu do tela. Nie! Nechcem to!

"Pane má vnútorné krvácanie." Počula som opäť iný hlas a aj keď som toho druhého človeka nevidela, mala som pocit, že na mňa pozerá.

"Za každú cenu ju musíš zachrániť. Inak ťa zabijem." Zavrčal a buchol rukou po niečom. Opäť som však zbadala biele svetlo, ktoré ma lákalo. Natiahla som k nemu ruku, no opäť ma niečo zadržalo.

"Pane strácame ju." Prehovoril opäť nejaký hlas a ten druhý chlap prišiel k mojej postave. Pocítila som to z energie, ktorá sa prejavila tým, že bol pri mne tak blízko. V tom bielom svetle sa zjavila tvár mojej mŕtvej mami, ktorá sa na mňa usmievala.

"Ešte nie je ten správny čas. Ja tu na teba počkám. Raz prídeš, no nie teraz. Teraz musíš žiť preňho." Keď to povedala, zjavila sa mi tvár toho odporného muža, ktorý mi spravil toho veľa zlého.

"Nie, ja nechcem! Ublížil mi! Chcem zomrieť, prosím." Mama len pokrútila hlavou a položila svoju ruku na moje rameno.

"On oľutuje všetko, čo vykoná. To ti sľubujem." Privrela oči a potom sa biele svetlo začalo strácať. Nie! Mama!

Zrazu som však prudko otvorila oči a prvé, čo som hneď zbadala bol on ako na mňa pozerá. Samozrejme on mi nedopraje ani sekundu, aby som ho nemohla nevidieť.

"Je v šoku! Podajte mi sedatíva!" Skríkol opäť niekto a potom ďalší človek mi niečo pichol do ruky.

"Máme ju stabilizovanú." Prehlásil niekto a až potom som si uvedomila, že ma niekto drží za ruku. Vytrhla som svoju ruku z tej jeho a potom privrela oči.

Victor

Celý čas som ju pozoroval, kým ju doktor dokázal stabilizovať. Bol to dlhý boj. Myslel som, že je to už dávno stratené po tom, čo sa snažila zabiť samú seba. No keď som ju videl v tom aute celú zakrvavenú a to, čo povedala ma zarazilo. Vedel som, čo som spravil a neľutujem to. Ak sa nevie naučiť ako sa má ku mne správať, tak ja sa k nej inak správať nemienim. Ale dúfať v to, že zomrie a tá bolesť v jej očiach vo mne vyvolala zvláštne pocity. Nevraviac o tom, že som bol možno tvrdý, keďže bola ešte panna. Lenže to bola opäť posledná vec, ktorá ma trápila. Ach do riti, nie nebola to posledná vec. Trápilo ma to, lebo takto som sa ešte nikdy nezachoval, no mohla si za to sama.

Keď sa však prebrala bol som rád, no keď som raz pozrel do jej očí jej pohľad pálil. Ak by mohla vypálila by do mojej duše dieru a spálila ma za živa.

"Keď bude všetko v poriadku presuň ju do mojej izby." Rozkázal som a Teo spolu s Marcusom so mnou odišli.

"Kokso, toto bolo divné." Teo sa poškrabal na zátylku a potom na mňa pozrel.

"Ja viem, že si chceš zobrať späť svoj dlh, ale nemyslím že si spravil dobre, že si ju no veď vieš." Pozrel na Marcusa a ten mal nečitateľný výraz.

"Kto ti dal povolenie srať sa do môjho biznisu? Patrí mne a ja si s ňou môžem robiť, čo chcem." Zavrčal som a vybral sa preč...