Kidnapped by a Billionaire

5. Časť

Zavrčal podráždene a nahnevane, ale postavil sa a podišiel odo mňa ďalej. Zobral si čisté veci a išiel do sprchy.

"Nechcem tu byť." Pozrela som naňho keď vyšiel zo sprchy len s uterákom okolo pásu.

"Oh, lenže ja sa ťa nepýtam čo chceš alebo nie. Budeš tu a hotovo. Tvoj milovaný otecko si u mňa spravil dlh a musíš ho splatiť." Oboznámil ma so situáciou a ja som opäť dostala nervy.

"Veď si mi už vzal to podstatné, tak čo odo mňa ešte chceš?" Opýtala som sa a čakala na odpoveď. Prestal si sušiť vlasy a opäť na mňa pozrel. Až teraz som si všimla aké ich má tmavé až čierne a jeho svetlé modré oči ho len zvýrazňujú.

"Oh bože. To nebolo nič, to čo chcem sa este len začína. Myslíš si, že jeden nepodstatný sex a to, že som ťa zranil mi bohato stačí? Mýliš sa dievčatko." Zasmial sa a ja som nechápala ako môže takýto arogantný človek vôbec žiť. Čudujem sa, že má svedomie alebo vôbec city.

"Môžeme sa dohodnúť, budem ti peniaze posielať každý mesiac alebo každé dva, len ma prosím ťa pusť preč." Skúsila som ho poprosiť, no stačilo mi to, ako sa na mňa otočil s hnevom v očiach a bola som opäť tam, kde som bola na začiatku.

"Oh áno peniaze to je okej, lenže ak nebudeš chodiť do práce, tak asi ťažko mi ich vrátiš. Naopak mám pre teba výhodný návrh. Ak so mnou budeš spávať možno za taký rok alebo dva to splatíš." Bolo to jedno obyčajné nechutné prasa. Mala som chuť mu to aj povedať, ale vedela som že by som si vyslúžila facku.

"Nikdy ti dobrovoľne nedám. Nikdy sa s tebou nevyspím aj keby som to chcela." Povedala som mu to na rovinu, no to už ma chytil pod krk.

"Oh, no veď uvidíme. Ty raz podľahneš. Ja si na to počkám aj roky." Zahundral a potom zbehol očami po mojej tvári. Napokon ma pustil a ja som si pošúchala krk, pretože ma od jeho stisku bolel.

"Lahni si a spi. Zajtra ťa zoznámim s ostatnými, ktorí tu žijú." Neotočil sa na mňa a išiel sa prezliecť. Radšej som si ľahla a išla spať, pretože som ho nechcela vidieť ako by si bol schopný zhodiť osušku dole. V noci som sa zobudila na to, ako mi niekto na hlavu priložil vankúš a snažil sa ma zadusiť. Začala som sebou mätať a kopať a naneštastie som kopla aj do Victora, ktorý zrejme ležal vedľa mňa.

"Kurva, čo to.." Zahrešil, no keď si všimol, že sa ma niekto snaží zabiť okamžite ma preliezol a dotyčného zvalil k zemi.

"Jessica?" Vyslovil jej meno s odporom, no aj s hnevom. Do izby hneď pribehli dvajal chlapi a odniesli ju von. Ja som ten vankúš zo svojej hlavy zhodila na zem a rozkašľala som sa.

"Si v poriadku?" Opýtal sa a tento krát nemal v očiach hnev, no starosť. Nechápala som ako dokáže takýto chlap takto meniť nálady. Pripomínal mi mňa, len keď mám svoje dni.

"A-asi áno." Zakašľala som ešte viac a Victor si ma obzrel so zamračenou tvárou.

"Ostaň tu a nechoď von." Prikázal, no ja som protestovala.

"Ale..." Ďalej som však nepovedala nič, pretože sa na mňa otočil a v očiach mal opäť ten hnev. Radšej som ostala sedieť a dúfať, že už ma nikto nebude chcieť zabiť. Opäť som si ľahla, no po lícach mi začali stekať slzy. Chcela som ísť domov. Ľahnúť si opäť na svoju mäkkú krásnu posteľ a prichystať sa na ďalší deň do roboty. Lenže o tom som teraz mohla už len snívať. Zrazu však v izbe zhaslo svetlo a ja som sa posadila.

"Haló?" Ozvala som sa a zrazu sa v izbe objavila nejaká tmavá osoba. Chcela som skríknuť, no neviem prečo som to nespravila.

"Ničoho sa nemusíš báť, podaj mi ruku a ja ťa zavediem niekde, kde ti už nikto nebude ubližovať." Keď to povedal, cítila som v sebe malú nádej, že by mohol mať pravdu. Úprimne u Victora som sa veľmi dobre necítila, keďže každým dňom na mňa pozeral len ako na svoj terč a ako splácanie dlhu. Pomaly som natiahla k nemu ruku a napokon ma zobral na ruky ako princeznú. Vyskočil so mnou cez okno a dopadli sme na zem. Čudujem sa ako to dokázal spolu so mnou v jeho náručí, no bol zrejme dobre stavaný. Položil ma do auta, kde boli ďalší nejaký muži. Ani jeden na mňa nepozrel. Muž v čiernom si ku mne prisadol a vyrazili sme. Neviem kde sme išli, no pocítila som úľavu vo svojom vnútri, že som konečne ušla od toho tyrana. Povzdychla som si a privrela oči.

"Ničoho sa už nemusíš báť. Už si v bezpečí." Položil svoju ruku na moju hlavu a vzal ma do objatia? Páni! Bolo to čudné, no v jeho rukách som sa cítila bezpečne. Cesta trvala pár hodín, no moje pocity už boli konečne aspoň o trochu kľudnejšie. Cítila som sa v pohode a vedela som, že tento človek mi nebude schopný ublížiť.

"Ako sa voláš?" Opýtal sa ma zrazu a ja som naňho pozrela.

"Cassandra." Na tvári som vyčarila len malý, no za to úprimný úsmev.

"Ja som Maurício." Predstavil sa mi a to som teda nečakala.

"Kam ma to beriete?" Opýtala som sa milo a dúfala, že nebudú hnusný ako bol Victor.

"Beriem ťa na miesto, kde budeš sama sebou a kde sa ťa nikto ani nedotkne a nespraví ti to, čo Victor." Prehovoril Mauricio a potom na mňa pozrel. Dal si masku dole a mne sa naskytol pohľad na jeho tvár. Mal tmavo hnedé oči a plné pery. Netvrdila by som, že je typ, ktorý ma priťahuje, ale rozhodne nemal povahu takú, ako Victor.

"Ďakujem." Prehovorila som potichu a potom som sa pozrela von oknom. Bola som si na sto percent istá, že Victor už zistil, že som preč. Obávala som sa však jednej veci a to tej, že ak ma nájde, tak spraví to isté, čo mi spravil nie tak dávno a väčšmi sa ešte obávam, že nebudem schopná mu odporovať.

Victor

Keď som zistil, že je preč mal som neskutočné nervy.

"Kto to bol?" Zvrieskol som na mužov, ktorí boli mierne dobitý.

"Máme domnienku, že to bol pán Maurícius." Keď vyslovil to meno, vstúpil do mňa ešte väčší hnev.

"Takže vy sa domnievate." Zasmial som sa a vraždil ich pohľadom. Nabil som zbraň, že jednému z nich to napálim rovno do hlavy, no vyrušil ma otec, ktorý vošiel dnu.

"Daj dole tú zbraň synak. A vy choďte." Všetci rýchlo prikývli a odišli.

"Vidím tvoj hnev, ale nijako ti to teraz nepomôže." Prehovoril opäť a sadol si na gauč. Ja som sedel za pracovným stolom a zamračene na neho pozeral...