Kidnapped by a Billionaire

33. Časť

Podvedome som opäť začala vnímať zvuky.

Pip----pip----pip----pip----pip----pip---

Počula som pípanie nejakého prístroja, no nedokázala som sa zobudiť.

"Je v umelom spánku. Značne vyčerpanie poškodilo jej organizmus." Počula som doktorov hlas, no nebol to ten doktor, ktorého má Victor.

"Čo sa s ňou stalo?" Opýtal sa zrazu Victor a počula som aj nejaké dievčenské hlasy. Tuším tu bola celá moja rodina. Skvelé, nechceli tu zavolať ešte celú mafiu?

"Nuž slečna bola v posledných dňoch vyčerpaná a takmer nemala vo svojom tele žiadne živiny. To mohlo spôsobiť aj to, prečo jej prišlo zle. Viete, dieťa neunesie taký nával emócií a všetkého, keď sa ešte vyvíja." Keď to povedal, mohla som si jasne predstaviť, ako musel reagovať Victor.

"D-dieťa?" Opýtal sa a doslova som cítila, že bol v šoku.

"Áno spravili sme slečne testy a zistili sme, že je tehotná. Je v treťom týždni. Podľa vašich výrazov usudzujem, že ste to nevedeli ani vy." Povedal doktor pobavene a potom som jasne na sebe cítila zopár pohľadov.

"Viete o jedno sme prišli a teraz ďalšie." Victor bol touto novinou zrejme stále prekvapený.

"Áno, našli sme v jej tele stopy po jede, ktorý mohol zapríčiniť potrat predtým, čo ma veľmi mrzí pane, ale naprieč tomu, že mala rázne poškodenie maternice a bolo takmer vylúčené, aby mohla mať deti, tak si myslím, že je to zázrak. Boh jej dal veľký dar, na ktorý by mala dávať pozor. Bohužiaľ je teraz otázne, kedy sa preberie. Jej stav je mierne vážny a predpokladáme, že jej tehotenstvo je veľmi rizikové. Nemôže sa vystavovať žiadnemu stresu." Povedal ešte pár dôležitých informácií a mne sa chcelo plakať. Ja som opäť tehotná, ale kedy sa to.... Oh, v Ronaldovej kancelárií. Páni, cítim sa teraz trochu trápne. Tak veľmi by som sa chcela ozvať k Victorovi, no začínam pociťovať veľkú bolesť. Do čerta, čo sa to deje!?

Pip-pip-pip-pip-pip-pip-pip-pip

"Čo sa to deje?" Ozval sa Victorov hlas a doktor ku mne hneď prišiel.

"Odhadujem to na hemoragický šok. Sestrička! Pripravte sálu! Musíme ju operovať." Prehovoril a jasne som z Victorovej strany pocítila strach.

"Čo?" Zrejme tomu vôbec nechápal.

"Domnievam sa, že má vnútorné krvácanie. Rýchlo na sálu!" Skríkol doktor a sestričky začali moju posteľ ťahať smerom von z izby.

"Idem s Vami!" Povedal Victor rázne a ja som v duchu pretočila očami. On sa proste musí stále tlačiť tam, kde som ja. Tipujem, že keby povedal, že ma idú dať na záchod, tak ešte ani s tým by nesúhlasil, pretože by ich zabil za to, že by ma vyzliekli.

"Pane táto vymoženosť je dosť drahá." Povedal doktor a Victor zavrčal.

"Tak si to zaplatím. Chcem byť pri tom." Povedal rázne a hrubo. Bola som tak šťastná, že chce byť pri mne, no zároveň som to aj nechcela. Nechcela som aby videl ako trpím a bojujem so svojím životom. Bolo to zvláštne, že to všetko dokážem vnímať, no potom som už len opäť pociťovala, že prestávam vnímať, pretože mi niečo vpichli.

Prešlo zopár dní a stále som ležala na nemocničnej posteli s dýchacím prístrojom. Prebrať som sa ešte neprebrala, no vždy keď som sa snažila, tak ma niečo od toho odrádzalo. Nechápala som tomu. Bolo to zvláštne.

"Ahoj Cass." Počula som podvedome Lolin hlas.

"Ako sa dnes máš? Victor je už bez teba zúfalí. Prosím vráť sa k nám." Položila svoju ruku na tú moju a stisla mi ju.

"Prosím otvor oči, nedovolím aby si zomrela." Povedala smutne a smrkla.

"Musíš vidieť moje malé dievčatko." Položila moju ruku na jej brucho, ktoré bolo zatiaľ ešte ploché. Zrazu však v tej temnote som zbadala svetlo.

"Mami, oci?" Ozvala som sa a potom sa mi zjavili ich tváre. Usmievali sa na mňa a natiahli ku mne svoju ruku. Vedela som, čo to znamená. Volali ma k sebe. Nechápala som však prečo, naposledy mi mama vravela, že ešte nie je môj čas. Nebodaj už teraz nastal? Pomaly som za nimi natiahla ruku, no potom som sa zasekla. Neviem prečo, aj keď som s nimi chcela byť, cítila som niečo, čo som nepoznala. Akoby ma tu ešte stále niečo držalo. Niečo, čo ma nechce pustiť ďalej. Presne som vedela čo to je, teda skôr kto. Victor, môj milovaný Victor.

"Cass." Keď som započula ten hlas, moje srdce akoby rázom obživlo. Jeho krásny zranený a ubolený hlas. Toľko som sa ťahala za svetlom, že som ani nevnímala prítomnosť, kedy prišiel Victor a to, že môj prístroj oznamoval, že je koniec. Ťahala sa na ňom len dlhá čiara a dlhé pípanie, ktoré nebolo prerušované. Cítila som sa tak slabá a cítila som aj to, že moja duša opúšťa moje telo.

"Milujem ťa Cass." Tieto tri slová vo mne vyvolali pocit, ktorý mi dal opäť energiu do môjho tela.

"Je mi to ľúto pán San..." Doktor nestihol dopovedať, pretože ho opäť prerušilo prerušované pípanie prístroja, ktorý som mala vedľa postele.

"Neuveriteľné." Povedal doktor, ktorého som už teraz počula zreteľnejšie. Pomaly som otvorila oči, no veľmi ťažko.

"Cassandra." Pozrela na mňa Lola a Victor tiež.

"Prosím Vás opustite izbu. Slečna? Vnímate? Slečna?" Prihováral sa mi doktor, no ja som bola ticho. Pobehovala som iba očami po okolí, čo sa to deje. Samozrejme na výzvu opustiť izbu Victor ani Lola neodišli. Bola tu aj Sasha, no ona sa pobrala von aj s ostatnými.

"Slečna čo posledné si pamätáte?" Opýtal sa doktor a ja som pozrela na Victora.

"Kto ste?" Opýtala som sa, Victor a Lola na mňa pozreli zarazene.

"Robím si srandu. Poďte ku mne." Natiahla som k nim ruky a obaja podišli. Objala som ich, no potom som si od Victora vyslúžila zamračený pohľad.

"Toto už nikdy nerob!" Zavrčal a potom podišiel k doktorovi, s ktorým niečo riešil.

"Tak ako sa máš budúca mamina?" Opýtala sa ma s úsmevom a ja som sa uchechtla.

"No snažím sa to nejako spracovať." Povedala som horko ťažko a potom pozrela na Victora. Ten sa hneď otočil smerom ku mne a uškrnul sa. Nechápala som, no potom mi to došlo keď doktor prehovoril.

"Dobre musím Vás poprosiť aby ste už odišli. Návštevné hodiny už skončili. Samozrejme okrem pána Sandersa. Vy môžete ostať." Povedal a potom odišiel. Lola sa pobrala s úsmevom preč a potom potľapkala Victora...

Taaaak 😏❤️, naše hrdličky sú opäť spolu. ☺️☺️❤️❤️ Ako sa Vám páči časť? 🤩