Vášeň alebo láska

Dvadsiata siedma kapitola - Podvádza ma!

Amber

Piatok večer prišiel skoro. Bola som priveľmi zamestnaná prácou a všetkým okolo toho, že som ani nevnímala čas. Zbalila som si kufre a bola som pripravená na odchod. Obliekla som si kabát a vyšla von z môjho bytu.

Zabuchla som dvere a poslednýkrát som sa pozrela na vianočný veniec, ktorý som si pred niekoľkými dňami zavesila na dvere. Je to jediná stopa Vianoc, ktorá kedy bude v mojom byte. Všade na uliciach a v obchodoch už boli vianočné ozdoby, ale vianočná atmosféra ma aj tak nedostala a už určite nemám vianočnú náladu. Vianoce sú už o tri týždne, ale nijako to neprežívam.

Keď som už bola odhodlaná privolať si výťah, niekto z neho vystúpil. Niekto menom Garrett Warren. A čo bolo horšie?

To, že za sebou ťahal ženu. Ženu, ktorá sa smiala, zatiaľ čo on sa mračil. Jeho oči zachytili tie moje.

Nevidela som v nich žiadnu emóciu. Ani jedinú emóciu. Žiadna ľútosť, ani nič také. Nebolo tam nič. Len jeho prázdna diabolská duša.

Žena sa prestala smiať vo chvíli ako ma uvidela. Bola umelá. Niečo podobné ako žena, ktorú tu mal v deň, keď sme sa po prvýkrát stretli. Umelé prsia, napichané pery...

Pustil jej ruku a pristúpil ku mne.

„Kam ideš?" opýtal sa.

„Nemyslím si, že sa vás to nejako týka, pán Warren," pozerala som sa priamo do jeho očí a tie slová vyslovila ostrým tónom.

Keď započul svoje priezvisko myklo ním. A čo čakal? Že mu pogratulujem k tomu, že ma ide podvádzať a zlomil mi srdce?

On má nemá čo spovedať. Hlavne teraz.

Obišla som ho a postavila sa do výťahu. Stlačila tlačidlo prízemia a čakala, kým sa dvere výťahu zavrú.

„Prajem vám pekný večer," usmiala som sa.

Bol to falošný úsmev. Udržala som si ho na tvári, až do chvíle, kým sa nezavreli dvere výťahu. V tej chvíli som celé svoje telo oprela o stenu výťahu a cítila ako mi slzy kĺžu po lícach. Nikdy som neplakala. Nikdy.

A teraz to prišlo.

Na oči som si dala slnečné okuliare a potom som rýchlo prešla halou až k limuzíne. V limuzíne som zatiahla sklo medzi mnou a šoférom.

Zrútila som sa.

Zložila som si okuliare a rozplakala som sa. Slzy mi stekali po lícach ako divé. A ja som vzlykala a plakala.

Nerozišli sme sa.

Nerozišli.

To mi neustále bežalo po rozume. Len sme sa pohádali. A hoc som bola zmätená, veľmi dobre viem, že ho milujem. Stále ho milujem. Pretože láska sa nedá vymazať, ak to tak nemá byť.

Teraz niekde šuká tú kravu.

Zanevrel na mňa. Na nás.

Vykašľal sa na nás. A mne šlo roztrhnúť srdce.

To tak ťažko zlepené srdce, som mala znova rozbité na tisíc kúskov. A nech som sa snažila akokoľvek, nevedela som prestať plakať.

Pri príchode na letisko som bola rada, že som nemusela prechádzať žiadnou bezpečnostnou kontrolou. Do lietadla naložili kufre a ja som nastúpila tiež.

Letuška, ktorá ma privítala hneď zosmutnela keď ma uvidela.

Doniesla mi rovno vodku, za čo som jej bola vďačná, aj keď som vypila len trocha. Vyzula som sa a urobila si pohodlie. Jedla som ovocie a čipsy, pričom som to zapíjala vodkou. Pila som pomaly a vlastne som nevypila poriadne nič.