Vášeň alebo láska

Tridsiata štvrtá kapitola - Pred mesiacom

Amber

Nastal večer galavečera a ja som bola úplne hotová. Unavená z celého plánovania a nemohla som zaspať. Od mojej včerajšej návšteve nemocnice som nemohla zaspať. Nešlo to. Ani tabletky na spanie mi nepomohli. Našťastie som mala dosť korektoru, ktorý mi zakryl kruhy pod očami. Bola som mu za to vďačná.

Kráčala som do výťahu v zelených šatách. Horná časť bola zložená z korzetu, zatiaľ čo dolná časť tvorila sukňa, ktorá mala aspoň milión spodničiek. Celé šaty sa držali na ramienkach. Šaty boli krásne a pracovala na nich známa dizajnérka, ktorá ich navrhla v nádhernej farbe. Nebola to obyčajná farba šiat. Nebola ani smaragdová. Tá farba mi pripomínala, letný večer na tráve v spoločnosti ľudí, ktorých milujem.

Alexova limuzína ma už čakala dolu pred mojím vchodom. S týmto bytom som sa dnes rozlúčila už niekoľkokrát. Grahama, teda psa si vzal jeho menovec k sebe kým sa Garrett neuzdraví. Ešte dnes som mala odchádzať z tohto mesta. Kufre som si zbalila všetky, všetko oblečenie. Úplne všetko. Tento byt si nechám, ale som presvedčená, že do neho už nikdy nevstúpim. Nikdy. Mám na neho veľa bolestivých spomienok.

A na tento výťah mám spomienky asi rovnako.

Diabolský stroj konečne zastavil na prízemí a otvoril svoje brány z pekiel. A tam ma čakal môj princ.

Alexander.

V čiernom obleku s motýlikom, vyzeral úžasne. Nikto by nikdy nepovedal, že pod tým oblekom má tetovania. Jeho oči žiarili, keď ma uvideli a všimla som si ako sa kútiky jeho úst zdvihli do nepatrného úsmevu. Usmiala som sa a sebavedomo kráčala k nemu.

Tesne pred ním som zastala a zhlboka sa nadýchla. Voňal presne tak ako som si to pamätala. Za citrusmi. Bola to taká omamná vôňa a tak známa.

„Si nádherná," pramienok vlasov mi zasunul za ucho.

„Ďakujem, pôjdeme?"

Len prikývol a nastavil svoju ruku. V tej chvíli som vedela, že ak svoju ruku vložím do tej jeho, už sa nikdy nerozdelia. Navždy zostaneme len my dvaja. Alex a Amber. Naše ruky sa nikdy nerozmotajú a my dvaja budeme spolu až do posledného dychu.

Chcela som to. Chcela som Alexa a chcela som život, ktorý spolu budeme viesť.

Svoju ruku so zlatým prsteň, z ružového zlata som vložila do tej jeho silnej veľkej dlane. Alex sa pousmial a ruka v ruke som kráčali bok po boku k autu. Tam mi otvoril dvere a pomohol mi dostať sa dovnútra aj s tými mojimi dlhými šatmi.

Národná galéria nebola ďaleko a onedlho sme sa pripravovali na náš výstup z auta.

„Pozeraj sa len na mňa. Budem pri tebe. A nepustím ťa ani na chvíľu," moja tvár bola v jeho dlaniach, pričom ma ubezpečoval, že ma nenechá samú.

Bola som rada, že v tom konečne nebudem sama. Konečne budem mať niekoho po svojom boku. Niekoho, na koho sa môžem spoľahnúť.

Spoločne sme vyšli z auta, kde nás oslepili blesky fotoaparátov a neustále otázky. Ani jeden z nás na ich otázky neodpovedal, len sme pomaly prechádzali po červenom koberci, ktorý viedol až dovnútra galérie. Tam nám otvorili dvere a my sme vošli do veľkej oslnivej haly. Všade už boli ľudia. Okolo stolov už lietali čašníci s táckami som šampanským a iní zasa s jedno hubkami. S Alexandrom sme spoločne prešli k nášmu stolu. Pri našom stole našťastie boli len naši najbližší. Zatiaľ sme tu boli prví. Bola som si ale istá, že má prísť Sia s Erikom, Denis, moji rodičia a pár mojich priateľov.

Eva zostala s Christinou a Annou na Sicílii spolu s Margaret a Georgeom, teda s Alexovými a Denisovými rodičmi.

Musela som sa pripraviť na príhovor. Nechcelo sa mi ísť na to veľké zlaté pódium a povedať pár slov. Vážne nie, ale musela som to urobiť. Aj keď som sa navonok na takýchto akciách tvárila, že je všetko v poriadku, nie je to tak. Vo vnútri som zažívala boj sama so sebou.

Denis prišiel krátko po nás a tak to bolo aj s ostatnými.

„Si nervózna?" objala ma Sia.

„Som v poriadku, ale aj tak sa mi tam nechce ísť," falošne som sa usmiala.

„Rozumiem ti, ale ty to zvládneš. Počula som, že odchádzaš na Sicíliu?" zaujímala sa Sia.

„Áno, táto pobočka tu ide vlastne sama. A už mám pár kandidátov na riaditeľov. Už len si vybrať. O chvíľu sú tu Vianoce a ja ich chcem stráviť s Alexom a Stephanom. Na Nový Rok sa ale uvidíme, neboj sa."

„Viem. Aj tak si myslím, že naše Vianoce nakoniec dopadnú tak, že všetci skončíme u Alexa. Ale dosť o Vianociach. Čo Garrett?"

Sii som nič nepovedala. Teda o mojej návšteve nemocnice. Nikomu som nič nepovedala.

„Nič. Navštívila som ho, aby som nemala výčitky svedomia. To je všetko," povedala som chladne.

Nerada som vyjadrovala svoje pocity pred ostatnými. Bez slova som odišla na pódium, kde som sa postavila pred niekoľko tisíc ľudí. Všetci mi tlieskali a ja som sa usmievala. Vzala som si papier, na ktorom som mala napísaný príhovor a začala. Všetko šlo dobre, ľudia sa bavili a niektorí sa dokonca ja zasmiali pri niektorých príhodách. Boli nadšení aj z nášho nového prírastku, teda Davida McBridgea, teda Alexa. Samozrejme som im nepovedala, že je to Alex. Alex nechcel, aby jeho čitatelia vedeli, kto je a všetci sme to rešpektovali.

AK by sa novinári dozvedeli, kto v skutočnosti je, neprestali by ho stále naháňať.

Po príhovore sme si pripili a ľudia mi zatlieskali. Potom som kráčala za zvuku potlesku k svojmu stolu. Falošné úsmevy som hádzala na každú stranu. Nejaké tváre mi boli povedomé, iné som zasa nikdy nevidela. Na takýchto večeroch to bolo normálne. Čo mali ale všetci títo ľudia spoločné?

V ten večer boli v národnej galérii a pili šampanské, ktoré platíme my.

Pri našom stole potom už bolo veselo. Sia pila šampanské ako vodu a Erik robil to isté. Rozdiel bol ale v tom, že Erik sa nedokáže opiť. Moji rodičia tancovali a Denis sa rozprával so  svojím nevlastným bratom. Denis s Alexom, sa kedysi neznášali, nenávideli. Počas rokov sa ich vzťah zlepšoval. Christina z toho bola nadšená, keďže sa nenávideli aj kvôli nej. Okrem toho mu Alex momentálne prezradil, že je Christina tehotná. Ten malý hajzlík. Všetko prezradí. Denisa nezaprie. Obaja sú rovnaký. Denis bol celkom pokojný, dokonca šťastný. Alexovi musel sľúbiť, že to nemá od neho a že počká, kým mu to Christina povie sama. Denis bol nadšený, ale sľúbil mu to.

Som zvedavá, ako dlho mu to vydrží.

Večer plynul celkom rýchlo a všetci sa dobre bavili. Okolo polnoci som bola ale už priveľmi unavená. Boleli ma nohy z toho tancovania. Alex bol fantastický tanečník, ale nevládala som.

Z galérie sme šli rovno na letisko, kde nás čakalo lietadlo. V lietadle som sa posadila. Hneď ako sme ale boli v dostatočnej výške na odpútanie som sa prezliekla. Letuška nám doniesla večeru, keďže som bola ešte stále hladná. Keď som ale začal prežúvať, prišlo mi zle od žalúdka. Ponáhľala som sa na wc a našťastie som to stihla. Alex vybehol za mnou a pomohol mi s vlasmi. Držal mi ich, zatiaľ čo som vracala. Všetko zo mňa vyšlo. Moja večera obed aj moja poobedná káva. Bolo mi strašne zle. Hlavu som si oprela o stenu a chcela sa schladiť.

„Vezmem ťa do postele. Si v poriadku?" spýtal sa.

Nebola som v poriadku. Bolo mi zle. Strašne zle. Točila sa mi hlava a mala som pocit, že vypustím dušu. Cítila som sa akoby som mala dostať menštruáciu. Ale to som nemala. Tú som mala naposledy...

Doriti!

Kurva!

Pred mesiacom!

.....................................................................................................................................

No čo poviete? Šokovalo Vás to? Ale ešte stále to nič nemusí znamenať. Viem, že táto kapitola bola nudná, ale to čo príde v ďalšej kapitole nudné nebude. Sľubujem. Okrem toho Vám chcem povedať, že toto je predposledná kapitola tejto knihy. Ďalšou kapitolou ukončím túto knihu. Upozorňujem, že Amberin príbeh bude pokračovať ďalšou knihou. Všetko Vám poviem v ďalšej kapitole.

Bude z Alexovho pohľadu.

Vaša Barbara