Vášeň alebo láska

Tridsiata prvá kapitola - Nie je brat ako brat

Graham

Zobudil som sa na zvonenie svojho telefónu. V New Yorku bolo jedna hodina ráno. Volala mi mama. Vedel som, že je zle. Mama mi nikdy nevolala tak neskoro. Hneď keď som si telefón priložil k uchu, pochopil som prečo volá.

Môj brat mal nehodu. Potreboval som sa okamžite vrátiť do Londýna.

Zavolal som trénerovi, ktorý bol rozospatý, čo mi pri prehováraní dosť pomohlo. Bolo ľahšie prehovoriť skoro spiaceho človeka, ako človeka, ktorý je pri úplnom vedomí.

Rezervoval som si najbližší let prvou triedou a utekal na letisko. Celý let som bol ako na ihlách a neustále som sa pozeral na hodinky. Musel som upokojiť svojich rodičov a zistiť, čo sa bratovi vlastne stalo.

A neustále som mal v hlave ešte jednu osobu. A to Amber. Keď mi Garrett povedal meno ženy, do ktorej je zamilovaný, vedel som, že to je Linda. Chcel som vedieť, či spolu chodia. Či bude v nemocnici v Londýne a konečne sa dozvie kto som. Či sa dozvie, že som ju nepozval na pohárik, len kvôli bratovi. Ale obával som sa hlavne svojej reakcie.

Nechcel som vidieť, ako bude plakať. Mama mi presne neobjasnila, čo sa Garrettovi stalo, ale bolo to vážne. Mama plakala a ledva sa vedela vykoktať. Otec mi musel všetko vysvetliť, teda ak za vysvetlenie považujete, že sa mám okamžite dostaviť do Londýna, pretože môj starší dokonalý brat je v nemocnici.

Svoju závisť som ale teraz musel dať bokom a postarať sa o svoju rodinu. V Londýne som mohol zostať len pár dní a nebol som si istý, či sa to za tie dni vyrieši.

V nemocnici na mňa dobré správy nečakali. Čakala na mňa uplakaná mama a smutný otec. Obaja sedeli na chodbe, pred jednou z najlepších izieb v tejto nemocnici a báli sa. Podľa slov lekára, mal Garrett šťastie v nešťastí. Prežil to ale so zlomenými končatinami a veľkým otrasom mozgu. Najhoršie ale bolo to, že ho museli dať do umelého spánku.

Podľa doktora mal veľké šance na prebudenie, ale nevedel nám povedať, ako dlho bude trvať, kým sa prebudí. 

Amber tu nebola. Nikto ju nespomenul. Záchranári volali mojej matke. Keď nám ale dali Garrettov telefón s rozbitým displejom, pozrel som sa na zamknutú obrazovku a hneď mi to došlo.

Naozaj ju miloval.

Na zamknutej obrazovke sa rozprestierala jej fotka. Práve sedela zamyslená v kancelárskom kresle, pred počítačom.

Pozrel som sa do tiesňových volaní a čakalo ma tam prekvapenie. Bolo tam aj Amberine číslo, pod menom Anjelik.

To ma dostalo ešte viac. Vedel som, že je to Amberine číslo, pretože sám som jej číslo mal. Snažil som sa prísť na heslo, ale nešlo mi to. Môj brat mal ako heslo svoj dátum narodenia. Vždy si ho dávala ako svoje heslo, teraz to ale tak nebolo.

Mobil mu potom odblokujem s odtlačkom jeho prsta. Keď nás k nemu pustia.

Z nemocničnej kaviarne som rodičom doniesol kávu aj niečo na zahryznutie.

Svojho brata som miloval. Bol to môj brat. A nech som sa tváril akokoľvek ľahostajne, bol to môj brat. Nikdy som mu neprial nič zlé, aj keď som mu niekedy závidel jeho život a všetko čo kedy mal. Závidel som mu aj Amber. Jej lásku. V tejto chvíli mi ale on mohol závidieť to, že ja som tu a on leží na nemocničnej posteli v bezvedomí.

Pustili nás dovnútra až o tri hodiny.

Na nemocničnej posteli ležalo telo môjho nevládneho brata. Vyzeral akoby spal, ale určite to tak nebolo. Bol to tuhší spánok. Na tvári mal pár škrabancov, čo mamu ešte viac rozrušilo. Jeho vždy perfektne upravené vlasy, mu padali do očí.