Vášeň alebo láska

Dvadsiata kapitola - Večera

Amber

Garrett už musel odísť späť do svojej firmy. Dohodli sme sa na večer. On niečo navarí a ja donesiem Alexove víno. Garrett Alexa nemal rád, už len preto, že sme spolu niečo mali, ale na jeho víno, nedal dopustiť.

Čo sa týka Alexa, nič novú neviem. Neviem čo sa s ním deje a neviem, či ku mne niečo cíti. Čo ale viem je to, že ja k nemu necítim nič než príťažlivosť a kamarátstvo.

Okolo jednej poobede som mala meeting v konferenčnej miestnosti, kde mi redaktorka hovorila o ich najlepších objavoch rukopisov a ja som ju sústredene počúvala. Ak sa sústredenie sa, znamená myslieť na Garrettove cucfleky a ich robenie. Boli na mojom krku, pokryté hrubou vrstvou make-upu.

Našťastie mám asistentku, ktorá si všetko zapisuje a ja vnímam iba tak na polovicu.

Asi v polovici meetingu som začala konečne vnímať. Práca mojich zamestnancov ma milo prekvapila, bolo to dobré. Dokonca lepšie ako dobré. Bolo to vynikajúce. Všetky rukopisy, o ktorých hovorili boli pôsobivé. A hoc som vedela, že všetky ich budem musieť osobne prečítať ešte ja, bola som rada, že môj tím a všetci pracujú, tak ako majú.

Od zajtrajška som vyhlásila home office. Práce by mali byť ukončené do týždňa. Garrett ma ubezpečil, že by sa to mohlo zvládnuť aj skôr. Dúfam, že sa nič nepokazí, lebo ma asi porazí.

V práci som bola zahrnutá rukopismi a prácou až nad hlavu. Preto som sa z práce uvoľnila až o piatej poobede. Môj šofér ma čakal pred vydavateľstvom celkom netrpezlivý, keďže už chcel ísť domov. A rozumela som mu.

Nezasekli sme sa v žiadnej zápche čo sa mi na Londýne páčilo. V New Yorku by sa to nemohlo stať, musela by asi nastať apokalypsa.

Domov som sa dostala o dvadsať minút neskôr.

Vošla som do Garrettovho bytu, kde to už rozvoniavalo večerou. Prvý ma privítal Graham, teda pes, nie hokejista, len pre ozrejmenie. Hokejista sa mi ani neozval. Fascinujúce, ako rýchlo stráca záujem. To sú chlapi, no...

Graham sa mi obšmietal okolo nôh, celú cestu do kuchyne. Tam som našla Diabla v čiernej zástere v čistej kuchyni, kde ma čakali lasagne. V rúre ešte niečo bolo a ak to bol dezert, tak si dneska zaslúži odmenu. A to poriadnu.

Otočil sa a naše pohľady sa stretli. Bolo to akoby som ho videla po prvýkrát. Jeho modré oči a hnedé vlasy, ktoré mu padali do oči a už neboli tak dokonale upravené, ako keď som ho dnes videla v práci.

Takýto Garrett, teda domáci Garrett sa mi páčil viac. Jeho ramená boli uvoľnené a celý bol pokojnejší.

„Anjelik už si doma, čakal som ťa neskôr. Ešte nemám hotový dezert."

„Diablik, nemusíš to preháňať. Dezert dorobíš neskôr. Prvé si dáme lasagne. Pravý dezert, ťa aj tak bude čakať neskôr, kde len budeš chcieť," žmurkla som naňho.

To ho navnadilo. Veľmi dobre čo som tým dezertom myslela. Určite to nebude ako ten dezert, čo má v rúre.

„Keď to zazvoní, pribehnem k tomu. Stôl je prestretý v jedálni," vyzliekol si zásteru.

Mal na sebe oblečené len sivé tepláky. Jeho nahá hruď si sama akoby pýtala, aby som sa jej dotkla.

V jedálni ma čakalo ešte jedno prekvapenie. Dekoračné, zapálené sviečky boli všade a keď hovorím všade, tak všade. Na stole bolo prestreté a Garrett to ešte všetko dokončil položením lasagní na stôl. Nalial nám červené víno a odsunul mi stoličku, aby som si mohla sadnúť. Naložila som si lasagne a pustila sa do jedla.