Vášeň alebo láska

Dvadsiata deviata kapitola - Aký otec taký syn

Amber

Z lietadla som vyšla dokonale upravená a oblečená. Po plači už nebolo ani stopy. Ale moje vnútro ešte stále plakalo. A nepomáhal tomu ani pocit, že sa niečo stalo. V lietadla som prešla celý internet, aby som niečo našla ale ani stopa po nešťastí. Z toho plaču ma potom rozbolela hlava.

Keď som vystúpila z lietadla, už ma tam čakalo Alexovo auto, vedľa ktorého stál on. Usmial sa na mňa a potom ma poriadne stisol v objatí. A ja som to nevydržala a rozplakala som sa. Aj po tých hodinách plaču som to ešte potrebovala dostať von.

„Poď do auta a pôjdeme ku mne domov. Tam mi všetko povieš," tlačil ma do auta.

Nasadla som na zadné sedadlo a Alex sa posadil vedľa mňa. Šofér za nami zavrel dvere a usmial sa.

Cesta do jeho domu, bola tichá. Ani jeden z nás neprehodil ani slovo.

Počas cesty sme nestretli ani jediné auto. Cesta k Alexovi bola dosť ďaleké, keďže býval ďaleko od centra ostrova. Mal vlastnú príjazdovú cestu a obrovský pozemok, na ktorom boli dokonca aj stajne s koňmi, kvetové záhony, jazero a dokonca aj obrovský bazén.

Všetko si to mohol dovoliť vďaka vínu a knihám. Zvláštna kombinácia.

Vodič vyložil naše kufre a Alex mu po taliansky opísal, kde ich má odniesť. Usmiala som sa nad jeho prízvukom. Hovoril akoby tu žil odjakživa.

Pomohol mi vystúpiť z auta a prejsť jeho štrkom vysypanú cestu. Pred domov je všade štrk. Viem, že mi jeho význam Alex už raz vysvetľoval.

Uviedol ma do jeho domu.

Všade bolo ticho. Hromové ticho. Bolo počuť len naše kroky a klopkanie mojich podpätkov, po mramorovej podlahe.

Vždy, keď som sem prišla, pripadala som si ako princezná. Alexov dom bol taký historický a veľký ako palác. Nikdy som sa v ňom nedokázala zorientovať, aj ak by som sa snažila.

„Chceš sa ešte rozprávať, alebo chceš spať?" zaujímal sa.

„Chcem vidieť toho krásavca," pokúsila som sa o úsmev.

„Tak poď, dúfam, že ešte spí. Mala s ním zostať moja správkyňa, poprosil som ju o to."

Len som prikývla. Potichu, teda ako sa len dalo, sme kráčali hore schodmi. Táto jeho veľká vila, mala toľko poschodí a toľko chodieb, že by sa tu stratil každý.

Preto som len nasledovala majiteľa. Bála som sa, že ho stratím, preto som si vyzula lodičky a kráčala s nimi v ruke.

Konečne sme sa zastavili, pred veľkými dverami a Alex ich pomaly otvoril. Nestihla som zachytiť, čo pošepkal správkyni, ale ona vyšla vonku.

Usmievala sa.

„Ďakujem, vám za to, že ste mi ho postrážili," poďakoval sa plynulo po taliansky.

„To je maličkosť. Bolo mi cťou. Teraz vám prajem dobrú noc. Aj vám pani Amber," usmiala sa na mňa.

„Dobrú noc," popriala som jej tiež.

Postaršia pani sa vzdialila a my s Alexom sme vošli do detskej izby.

Celá izby bola zladená do modro-bielej farby. Steny izby boli modrej farby, zatiaľ čo zariadenie bolo krásne. Biela postieľka, v ktorej pod modrou prikrývkou spinkalo bábätko. Vyzeralo nádherne.

Prišla som bližšie k postieľke a pozrela sa na malého chlapčeka, ktorý v nej spal. Bol nádherný. To najkrajšie bábätko, aké som kedy videla. Ležal na bruchu a potichu si odfukoval, pričom jemne chrápal.