Vášeň alebo láska

Ôsma kapitola - Nočná návšteva

Garrett

Z Amberinho vydavateľstva som odchádzal nahnevaný. Áno nahnevaný a nadržaný. A neskutočne nadržaný. Keď som vyšiel zo zasadačky niekoľkokrát som si musel nenápadne opraviť nohavice. Veľmi mi nepomáhalo ani to, že sa na mňa každý pozeral. Prečo sa na mňa každý pozeral. To som si hovoril do chvíle, kým som nenasadol do svojho auta.

Tam sa na mňa pozeral ako na zjavenie aj môj šofér.

„Na čo sa pozeráš? Ideme do firmy!" nariadil som mu.

Odlepili sme sa od obrubníka a ja som si zapol fotoaparát na mobile. Nastavil som ho na selfie a v tom som si všimol to, čomu sa každý čudoval. Každý si všimol mojich pier. Áno v tejto chvíli červených pier. Boli červené od Amberinho rúžu! A mal som ho všade. A takto som si v pohode prešiel po celom vydavateľstve. A ona mi nič nepovedala a ešte povedala, že všetko to bola chyba.

Ten bozk bol chyba!

Jej slová mi neustále zneli v hlave. Nebola to chyba. Ten bozk bol niečo výnimočné a krásne. Nádherné.

Už som hovoril ako ženská! Doriti!

Vzal som prvú vreckovku, ktorú som našiel v priehradke a poriadne si vyutieral ústa. Všetko to našťastie zišlo dole. To jediné bolo pre mňa útechou.

A čo sa týka Amber, ona sa zlomí. Viem, že ma chce a vydržím to čakanie. Viem, že mi za to stojí.

Dorazili sme pred budovu mojej firmy. Vystúpil som z auta a rýchlym krokom som vybehol do svojej kancelárie.

Tam som sa ponoril do svojej práce. Bol som zvedavý, čo povie Amber na môj projekt. Dal som si na ňom vážne záležať a zameral som sa na historický štýl. Všetko som chcel zanechať pôvodné, ale bolo potrebné zreštaurovať to. Z toho ako som Amber odhadol vyplývalo, že bude spokojná. Stačil mi jediný pohľad na jej kanceláriu a všimol som si jej starožitného stola a ostatného nábytku. Milovala Londýn, to som sa dočítal v jednom z jej rozhovorov s novinármi. Niekedy tu žila. A v jej reči som dokonca postrehol aj menší britský prízvuk. A ten som teda vedel odhadnúť. Som predsa pravý Brit, vyrástol som v rodine Britov.

Ak už sme pri tej rodine....

Zazvonil mi telefón.

Mama.

Ako inak. Mama mi volala každý tretí deň pričom som sa u nej a u otca zastavil aspoň raz týždenne. Po tom ako Graham opustil krajinu, zamerala sa na to dostať ma pod chomút. Po pár mesiacoch, ale pochopila, že to nebude také jednoduché. Moja matka sa nikdy nevzdáva, ale so mnou to našťastie vzdala. Ak by to nevzdala prišla by o všetky priateľky so slobodnými dcérami. Ku všetkým som sa správal, musím sa priznať ako totálny egoistický, sebecký idiot.

„Prosím mami. Čo sa stalo, že voláš?" vedel som, že volá len, aby ma skontrolovala, aj keď to nebolo potrebné.

Žena v sebe ale matku nepoprie.

„Garrett, to už nemôžem zavolať svojmu synovi, len preto, aby som počula jeho hlas?" jej hlas bol príjemný s materinským milým odtieňom.

Každá mama sa svojimi deťmi rozprávala s milým tónom v hlase. Teda do chvíle kým ju jej dieťa nevytočí. V tej chvíli sa väčšina matiek mení na dračice chrliace horúci oheň.

„Samozrejme, že môžeš mama. Ako sa máš?"

„Mám sa výborne. S tvojím otcom sme dnes boli jazdiť na koni. Bolo to úžasné...," naďalej rozprávala o ich jazdení.

Mama milovala jazdenie. Sama niekedy jazdila profesionálne. A ešte aj teraz vo svojom krásnom mladom veku, ktorý nepozná nikto okrem rodiny jazdí s otcom, pre ktorého to je spôsob ako potešiť svoju manželku. Moja matka má päťdesiatpäť rokov, ale odo mňa to nemáte.