Hra života

-1-

Alexander

Videl som hviezdičky. Nie jednu, ale rovno päť, ktoré nado mnou krúžili v jasne žltej farbe motajúc mi hlavu. Na sekundu som sa ocitol v inom svete. Tichom, bez hluku, kriku a chladu. Na tú malú sekundu som prepol do uspávacieho módu.  Čierno čierna tma navôkol mňa. Namiesto ovečiek som počítal žlto žiariace hviezdy a všade bolo ticho. Môj kľudný stav, ale dlho netrval. Zapískanie píšťalky v  mojej blízkosti ma prebralo. Prudko som otvoril oči a zistil som kde sa nachádzam.

Hokejový štadión. Prvý zápas tejto sezóny a ja v prvej tretine ležím na zemi, vďaka súperovi, ktorý ma pekne oplieskal o mantinel. Nič by sa mi nestalo, pozviechal by som sa a išiel by som ďalej. Súperovi to ale nestačilo a ako som padol na zem, prilba mi spadla z hlavy, neviem či omylom alebo naschvál, som si vyslúžil hokejkou po hlave. Rana hodná golfového odpalu. Na sekundu ma priviedla do iného módu.

"Kámo si ok?" skláňa sa nado mnou kapitán nášho mužstva Boris. Tridsaťdva ročný chalanisko, ktorý miluje tento tím, miluje hokej a je zo t neho cítiť. Lepšieho kapitána som si ani nemohol želať.

"Ok. Žijem." zamrmlem. Dvihnem prilbu i hokejku a postavím sa. Očami prebehnem po tribúne za striedačkou a oči mi zaletia aj na našu striedačku, kde stojí náš hlavný tréner. Jeho spaľujúci pohľad mi vyrezáva do tela dieru. Cez výstroj ho cítim na rozpálenej pokožke, ktorá nereaguje na chlad, ktorým klzisko disponuje. Na chlad sa nesťažujem. Od útleho mladého veku som vyrastal na zimnom štadióne. Zima je pre mňa znesiteľná. Rád trénujem v zime v  kraťasoch a mikine. Na štadión chodím bez zimnej bundy a po vonku ju nosím, len ak sú mínusové hodnoty alebo idem ku babke. Tá by ma za nenosenie teplej bundy vydedila, vyhrešila a predpokladám, že aj vyhrážala zbitím. Nezabudla by spomenúť, že budem chorý, a keď sa tak stane mi pripomenie, ako mi to hovorila. Také sú predsa babky. Tú svoju mám rád, ale provokovať ju schválne nikdy nebudem. Stačilo mi raz, keď som ku nej prišiel len v mikine a pól hodinu som počúval výlev aký som nezodpovedný, budem chorý, ostanem na antibiotikách a podobné reči.

Tribúny burácajú čo ma znovu vráti do reality. "VYPADNI! *bum bum* VYPADNI! *bum bum* VYPADNI!*bum bum*" naši fanúšikovia sú jednoznačne tí najlepší zo všetkých. Nie len, že máme vždy skoro naplnenú kapacitu, ale aj živý prenos sledujú zakaždým okolo tristo ľudí. Sme druholigový tím a predsa máme podporu, akú niektoré prvoligové nemajú.

"SKURVENÝ VÝCHOD!!! SKURVENÝ VÝCHOD!!" kričia ďalej na súpera. Hráč, ktorý ma zložil korčuľuje v sprievode rozhodcu k trestnej lavici. Na časomiere zasvieti 2.00. Dvojminútový trest. Čo nás stavia do výhody. Hráme presilovku. Piati proti štyrom. Máme výhodu na dve minúty, za ktoré môžeme stav zmeniť na dva jedna, alebo nezmeníme nič a o to viac nás to bude srať. Mňa rozhodne. Presilovky sú moje. Zakaždým do nej nastúpim, ale tentoraz tu budem len pár sekúnd. Odhadujem to na desať sekúnd a musím ísť dole.

Pozriem sa na brankára, ktorému musíme dať gól, na hráčov, ktorých nechali na ľadovej ploche a na naše rozloženie. Ak budeme rýchli, múdri a spolupracovať nemajú šancu. Všetko alebo nič.

Puk dopadne na ľadovú plochu a ocitne sa kapitánovi na hokejke. Nohy sa mi automaticky prekladajú, korčuľujem ako o život a hokejkou udriem niekoľkokrát po ľade, upozorňujúc, že som voľný. I cez ten hluk, ktorý vďaka fanúšikom zaplňuje zimný štadión ma vníma. Boris mi nahrá. Ja puk z prvej prevediem na druhú stranu, voľnému hráčovi a v tesnom závese za mnou s protihráčom dýchajúcim mi na krku sa dostanem bližšie k bráne. Musí to byť rýchle. Sledujem puk. Od Jakuba prejde znovu na Borisa, od Borisa k Mišovi a ten vystrelí. Puk sa od brankára odrazí mojím smerom. Zareagujem automaticky, bez zbytočného analyzovania a zdržiavania puku na hokejke. Odrazený puk mi pristane na hokejke, ktorou sa napriahnem a vystrelím. Puk preletí popri pravom ramene k vrchnej tyčke priamo do siete.