Hra života

-26-

Alexander

Nebolo ľahké skĺbiť skúškové, hokej, zápasy a každodenné dochádzanie za Alexis. Bolo to joo náročné a padal som každý večer dole hubou, ale chcel som tu byť pre ňu. Protestovala dlho. Nechcela aby som sa vracal ku nej ale aby som s kľudom zostal v Bratislave u kolegu zo školy a s ním sa v kľude učil, ale ja som sa zaťal a každý deň som dochádzal domov. Na skúšky a predtermíny som sa učil pri nej a vždy som jej zaspal na nohách s vypracovanými otázkami na mojej tvári. Zakaždým mi ich uložila, zakryla ma a zaspala na svojej posteli. Prespával som trištvrte času u nej. Jej otec je stále pri ich mamke a ja som ju nechcel nechávať samú s bratom. Naši to pochopili a sestra sa ku mne nasáčkovala raz za čas a otravovala Lukáša, ktorý hneď prvý deň vyhlásil, že je rád, že nemá ďalšieho súrodenca a ju by bez problému predal prvého pánovi na trhu za zeleninu a mäso. Zato moja sestra ho zbožňuje a visí na ňom pohľadom. Toľko k ich nehynúcej láske.

Prebehol týždeň a konečne z nemocnice prišli dobré správy, že je ich mamka na tom lepšie a zotavuje sa. Pozitívna správa pre nás všetkých a hneď sa lepšie dýchalo. Lukáš bol spokojnejší a nemykal sa pri každom zvonení telefónu. Alexis sa nemračila a bola uvoľnenejšia ako predchádzajúce dni. Dvakrát išla som mnou aj do Bratislavy len aby navštívila mamku s otcom a poobede sme sa vrátili naspäť aby Lukáš neprišiel do prázdneho domu. Zvykol som si prirýchlo na zaspávanie v jej náručí a zobúdzanie sa vedľa nej. Zakaždým sa ku mne večer schúlila a držala sa ma ako malý kliešť, ktorého by sa zbaviť nechcel nikto. Držal som ju a pozeral sa na ňu ako spí, vždy tak dlho, až kým nezamrkala a nepozrela na mňa tými jej dokonalým modrými očami.

Neuvedomujem si kedy a ako, ale ubehol november aj celý december a boli sme len štyri dni od Vianoc. Všetko sa vrátilo do starých koľají potom čo som urobil predtermíny a pani Bašková sa vrátila z nemocnice domov. Momentálne chodí na pozorovanie do nemocnice raz za dva týždne, ale všetko nasvedčuje tomu, že svoj boj s chrípkou vyhrala, ale stále nevyhrala nad tým najhorším. Alexis a Lukáš sú šťastní, že majú mamku doma a ja som zasa šťastný, keď ich vidím šťastných. Celé to do seba zapadá. Počas týchto týždňov som mal toho toľko, že ma zabudla chytiť vianočná nálada ako aj nakupovanie darčekov. Správne. Nemám ani jeden. Vec, ktorú neznášam je kupovanie vianočných darčekov. Nikdy neviem čo mám kúpiť a chodím po obchodnom dome ako bludný Holanďan. Tvárim sa kyslo a zo všetkých svetielok a hrozných gýčových ozdôb ma bolí hlava a oči trpia tak, až mám pocit že čochvíľa oslepnem. Ak je človek, ktorý by na svete dokázal perfektne znázorniť Grincha tak by ste sa pozreli na mňa a hneď by vám to bolo jasné ako facka. Ako som ich nemal rád, tak som ich prekúsaval kvôli mojej malej sestre, ktorá ich na rozdiel odo mňa zbožňovala. Celý náš dom bol vždy vyzdobený jej ručnými ozdôbkami, vysvietený až do vesmíru a stromček sme mali ako pošahaní od prvého decembra.  Ak by som mohol zrušil by som celé Vianoce, ktoré stratili dôležité poslanie a radšej by som tento deň celý prespal v posteli bez štipky výčitiek. Takto svet bohužiaľ nefunguje a ja sa práve nachádzam v Bratislavskom nákupnom centre Bory Mall a ruka v ruke po ňom prechádzam s Alexis, ktorá sa tvári pri pohľade na osvietené perníčky a rôzne hrozné ozdoby rovnako kyslo ako ja.

"Nemôžeme im nekúpiť nič a tváriť sa že Ježiško tento rok zabudol?" spýta sa ma s prosíkom v očiach.

"Rád by som." povzdychnem si. "No ak by u nás Ježiško zabudol malá by mi plakala ďalšieho pól roka na nohách."

"Vieš čo chceš kúpiť?" s pohľadom na mňa prejdeme do zadnej časti, kde sa nachádza kníhkupectvo a naproti nemu dráčik.

"Nejakú knihu by som jej rád kúpil, určite niečo z hračkárstva. Spoločenská hra by bola fajn a mame s otcom by som chcel aspoň wellness víkend. Im rozhodne odmietam kupovať ponožky a spodnú bielizeň." zasmejem sa. "Ty?"