Hra života

-18-

Alexis

Život išiel ďalej ako aj moje rozkvitajúce sa priateľstvo s Alexandrom. Na moje prekvapenie za mnou chodil skoro každý deň do reštaurácie, kde sa po tréningu učil na zápočty a pomaly sa blížiace skúšky. Ostal so mnou až do záverečnej a odprevadil ma domov. Po ceste sme vždy rozobrali náš deň. Zväčša som od neho počúvala o škole a hokeji ale aj o sestre, ktorá mu vždy večer k posteli položí nový nakreslený obrázok a on si všetky od nej odkladá. Jeho sestra je hotový anjelik. Z jeho očí vždy vyčítam ako veľmi ju ľúbi a záleží mu na nej. Čokoládové dúhovky sú naplnené láskou, nehou a neprekonateľným putom, keď o nej hovorí. To ako mu na nej záleží sa ma chytá za srdce. Podobný vzťah mám s bratom a zakladám si na tom, že súrodenci majú držať spolu. V tomto sme sa zhodli a z toho čo mi rozpráva, robí pre ňu prvé i posledné. I keď mu niekedy hrá na nervy ako mne môj pubertiacky brat.

"Dnes bol veľký deň. Ako si to zvládla?" spýta sa ma s opatrnosťou v hlase.

Povzdychnem si. "Zažili sme to už, ale stále ma to dostane. Niekoľko rokov sme to spolu podstupovali ale na ten pohľad sa nedá zvyknúť."

"Môžeš hovoriť. Počúvam." ubezpečí ma s nehou v očiach.

"Dlho brala bioliečbu, ktorá jej zvyšovala markery a nepomáhala. To už vieš, a táto chemoterapia, vlastne prvá po skoro roku a pól? Či dvoch dokonca? Strácam pojem o čase, no to nie je podstatné. Inak to poviem. Chemoterapie sú vždy ťažké a náročné pre telo. je jedno či je na to človek navyknutý alebo nie. Sedela som pri nej štyri hodiny. Pozorovala som ako pomaly bledne, oči sa jej od únavy zatvárali a pomaly prechádzala do stavu, v ktorých som ju videla pri prvých chemoterapiách. Ledva stála na nohách, triasli sa jej ruky a znášala to ešte horšie ako predtým. Jej telo je unavené z toľkého bojovania ale nevzdáva sa. Takto oslabená, oťapená bude ešte niekoľko dní. Minule to trvalo skoro týždeň. Kým telo prijme všetko čo do neho dali to potrvá. Zakaždým to bude také, ale po čase by mali byť bolesti o kúsok miernejšie a menej agresívnejšie. To nám, ale doktori negarantujú. Jej typ rakoviny je agresívny a postupuje rýchlo. Môže mať tieto stavy po celú dobu liečby, ale nemusí. Telo sa s nimi musí popasovať samo. Pri príchode domov zaľahla do postele a zaspala. Je vyčerpaná, ubolená a ja jej nedokážem pomôcť." zašepkám.

"Ty musíš byť vyčerpaná tiež. Fyzicky aj psychicky Alexis. Nedokážem si predstaviť, čo to obnáša hlavne po vnútornej stránke. Ak by sa dalo tak môžem pomôcť. Stačí dopredu povedať a ja si zariadim čas." z jeho slov sa mi okolo srdca urobí tepelný obal zohrievajúc celé moje vnútro. Nik mi za posledné roky nepodal pomocnú roku, neponúkol sa ba neprejavil taký záujem ako on. Chápem to. Nie každý má na to povahu, čas a záujem. O to viac si vážim, že ho prejavil a berie to ako súčasť mňa.

"Aj som." priznám. "Jej bojovnosť ma ale drží hore. Vyžaruje z nej sila, ktorá ma dobíja. Kvôli nej všetko zvládam. Kvôli nej všetko znášam."

"Čo ak.... viem, že to je ťažká téma, ale čo ak tvoja mamka prehrá boj? Čo potom? Kto ťa udrží hore?"

Ťažká otázka, ktorá ma zaskočí nepripravenú. Premyslená otázka, pre mňa nová, nikdy nepoložená. Vždy mi všetci hovoria ako to mamka zvládne, lebo je silná a nič ju ľahko nepokorí. Presviedčajú ma o tom, že tu bude s nami ešte dlhé roky. Lenže on nie. On vidí tvrdú realitu. Všíma si, že sa život s nami nebabre a udiera ranu za ranou, čím ďalej tým silnejšiu. Nepozerá sa cez rúžové okuliare, ktoré by mu skresľovali svet. Vidí to čo vidím ja. Príde deň, kedy moja mamka, nech bojuje s vierou, silou levice, podľahne agresívnej chorobe. Nedokážem sa na ten deň pripraviť ani na neho pomyslieť. Ak ten deň nastane zrútim sa ako domček z karát. Nepremýšľam nad tým, len párkrát som sa pri tom pristihla. Viem, že to príde, uvedomujem si to, ale ..... stále sa snažím užívať si deň čo deň s ňou, aby som potom v deň, kedy všetko padne, neoľutovala svoje správanie a čas s ňou strávený.