Hra života

-15-

Alexis

"Tváriš sa ako bohyňa pomsty." poznamená vedľa mňa Denisa, ktorej tvár zdobí krásny, podpichovačný úsmev. Kútikom oka na ňu zazriem a ďalej sa nevyjadrujem k jej poznámkam, ktoré počúvam už pól hodinu. Držím jazyk za zubami, čo je u mňa veľmi, veľmi, veľmi neobvyklé. Hryziem si doň spomínajúc na to, že slovami dokážem viac ublížiť ako fyzicky a preto sa snažím, až mám krvavý jazyk od hryzenia, držať ho za zubami.

"Je to kvôli sobote? Čo sa vlastne stalo? Rodžer mi nič nepovedal, len že si odišla rýchlo a sama." dožaduje sa odpovede.

Postaví sa predo mňa a skľúčene na mňa pozrie. "Urobil ti niekto niečo? Alexis povedz mi čo sa stalo. Trápi ma vidieť ťa takú smutnú a bez duše." odvrknem si. Vraj bez duše.

Sobota večer sa mi prehráva v hlave stále a som viac a viac na seba nahnevaná. Uverila som mu. Uverila som slovám, ktoré hovoril a to ako ich prednášal. Uverila som, že je normálny chlap, ktorý sa nehrá s dievčenskými srdcami, ale preukrutne som sa mýlila. Hráč na ľade aj na suchu. Hráč v hre aj v živote. Stačilo povedať, neotravuj ma, a ja by som ho nehľadala. Stačilo mi povedať, že som otravná a ja by som s ním neprehovorila ani pól slova. On sa ale rozhodol vyhýbať sa mi. Očakával, že sa nebudem zaujímať? Možno som sa nemala, pretože mi to viac ublížilo ako osohu prinieslo. Zranilo ma čo urobil? Nie aj áno. Chcela som len vysvetlenie, hlúpy argument a on sa zdekoval a utiekol, len aby mi nič nemusel vysvetľovať. Netrápilo ma, že ho vidím s inou babou. Škrelo ma to, ako sa so mnou zahrával. V jeden deň dokáže so mnou presedieť dlhé hodiny na starej budove, písať mi správy a ďalší sa správa, akoby som mala smrtiacu prenášajúcu chorobu.

"Ak sa mi hokejista ukáže pred očami, zlomím na nich ich vlastné hokejky." vysvetlím jej.

"Ktorí?" nadvihne obočie. Zvraštím nechápavo obočie. "No, ktorí z nich ti ublížil? Alex alebo Rodžer?"

"Prečo by to mal byť Rodžer?" nechápavo na ňu pozriem.

"Takže Alex." podotkne si sama pre seba. "Čo urobil? Hovor. Keď ho najbližšie uvidím rozporciujem ho ako krocana!" veta hodná boja.

"Nie je to krocan Deni ale moriak." opravím ju veľavýznamne. "A nič nebudeš robiť. Nemienim sa o ňom baviť a nechcem o ňom už počuť."

Zvesí ramená nadol. "Čo sa stalo? Veď ste si rozumeli. Zdalo sa mi, že ste kamaráti."

"To isté sa zdalo aj mne. Ale asi to bolo len zdanie, ktoré klamalo. Denisa, je to hokejista a je hráč a zároveň sráč. Nemal gule mi do očí povedať čo sa deje, utiekol predo mnou a tváril sa, že ma nepozná či mám chorobu, ktorú by som na neho preniesla. Hlavne, že mi písal a jednu noc sme strávili celú rozprávaním. Nechápem, ale okey. Pochopila som. Hráč, ktorý sa hrá aj mimo hracej plochy. Chcel hru? Vedia ju hrať dvaja."

Pochmúrne na mňa pozrie a pokrúti hlavou. "Čo ak mal dôvod prečo sa tak správal? Nechaj ho to vysvetliť a - "

"Takých už bolo." mávnem rukou. "Je mi jedno aký mal dôvod. Mal mi ho povedať. Dobre vie, že znesiem pravdu. To čo by mi povedal, by nebolo horšie od toho čo mi povedali doktori o stave mojej matky. Takže vlak s menom Alexander Beňo odišiel."

"Paličatá." pokrúti hlavou.

"Ja ti dám zákaz chodiť do Čiech. Tebe tam stačí jeden deň a už chytáš ich mórese." hodím po nej utierku. "Rozprávaj po slovensky, inak budem nútená sa tváriť, že ťa nepočujem." pohrozím jej.

Vyplazí mi detinsky jazyk hodiac do mňa utierku naspäť. Naša prvá spoločná zmena v práci. Ona má revír dva a ja svoju stálu jednotku. Najprv som na túto prácu nie že nadávala, ale nebola som najšťastnejšia, keďže ma hodila do vody bez toho aby sa ma vôbec spýtala. Časom som si zvykla. Mám stálych zákazníkov, ktorí si vždy sadnú na svoje miesta. Niektorých už poznám po mene a vymeníme si pár slov pred ich objednávkou, zaplatením. Stane sa, že ľudia sú nepríjemní, zlí a nevrlí, hlavne keď jedlo nepríde do desiatich minút, ale trištvrte času ide všetko ako švajčiarske hodinky a ja si sem prídem oddýchnuť. Myslela som si, že práca čašníčky ma udupe a vycucia zo všetkej energie, ale opak bol pravdou. Sú dni, kedy je tu nával, hlavne víkendy ale nič čo by sa nedalo zvládnuť. Zanadávam si v duchu, keď príde nána a vystatuje sa tu nad všetkými, ale potom prídu chvíle, kedy sa dobre s niekým porozprávam a vždy to padne vhod.