Hra života

-12-

Alexander

Sledujem jej oči, ktoré sa do mňa vpíjajú ako atrament do bieleho papiera. Modré ako najčistejšie more na svete, nevinné ako anjelské a lákavé ako exotické ovocie. Visel som na jej očiach, ktoré vypovedali mnoho aj bez slov. Odrážalo sa v nich svetlo z reflektorov, ktoré prelietalo cez modré dúhovky vkladajúc do nich kúsok z bláznivej noci za nami.

Ruku opriem stenu vedľa jej hlavy, vkladajúc do nej pomernú časť mojej váhy. Nakloním sa k jej uchu a obtriem sa oň perami.

"Žiadne klamstvá. Kto je tu s nami, že si zmeravela?" zašepkám jej do ucha. V tesnej blízkosti jej krku cítim sladkú vôňu, ktorá ma opantáva ako ópium. Ako je možné, že toľko urobí vôňa? Je v nej skrytá droga? Inak si to vysvetliť nedokážem. Pri žiadnej inej žene som nepociťoval potrebu byť jej na blízku, cítiť jej vôňu a dotyk očí.

"Ak poviem, že nikto?" otočí hlavu mojím smerom. Naše nosy sa dotknú. Jej dych cítim na svojich perách. Pár centimetrov jej chýba na dorovnanie mojej výšky. Prevyšujem ju, ale ani to jej nezabraňuje sa mi pozerať pevne do očí s odhodlaním.

"Neuverím ti." odvetím po pravde.

Očami skĺzne po mojej tvári k perám. Jemne si zahryzne zubami do svojej spodnej pery. Zrak pomaly vráti k môjmu pohľadu. Pozerá na mňa spod veľkých čiernych rias. Tvári sa nevinne. Ak by som ju nemal možnosť spoznať aj by som jej uveril nevinný pohľad a padol na lep ako mucha. Poznám ju. Nevinnosť v jej slovníku nejestvuje. Vyzerá nevinne, v úzadí sa skrýva malý diabol, ktorý vyčkáva kedy môže vystrčiť pazúry.

Nakloní hlavu do boku. Zaklipká očami a uculí sa. Podvihne oba kútiky pier do malého, nevídaného úsmevu. "Žiaden ex priateľ, stalker. Nikto." mykne ramenami. Dá sa na špičky, rukami sa zachytí o moje ramená a nahne sa ku mne. "Chcela som ťa vo svojej blízkosti." šepne obtierajúc svoje pery o moje líce. Necítim z nej alkohol. Niečo tu nehrá.

Pevne sa jej pozriem do očí. Dobrovoľne by v mojej tesnej blízkosti nechcela byť. Akú hru to hrá?

"Takže si chcela toto?" dlaň položím na jej útly pás priťahujúc si ju k svojmu hrudníku. Dotýkame sa telami. Cítim pulzujúcu elektrinu prechádzajúcu z jedného na druhého.

"Ak poviem áno?" stisne mi ramená malými rukami.

"Tak ti neuverím." tá istá odpoveď. Nezlákajú ma jej oči, červené pery kričiace o pozornosť. Nenechám sa zmanipulovať. Ovládam sa. Trpím, ale ovládam každú nitku v mojej tele aby som nepodľahol a dokázal ustáť na rovných nohách. Odolávam jej pohľadu, perám, dotykom, ktorým jemne prechádza po ramenách hore dole.

Lucifer kto? Ten nech sa za roh schová, keď ona nastúpi do pustatín pekla. Rozžeravená kráľovná podsvetia. Iný titul si nezaslúži. Kráľovná podsvetia ju dokonale vystihuje.

Otočím sa smerom k parketu. Pohľadom prečesávam okolie až sa zastavím na tom, čo ju doviedlo k tomuto činu. Sám pre seba sa uškrniem. Vnútorne to v omne vrie. Bubnuje vo mne každý nerv.

"Takže takto to je." pozriem na ňu dlho a intenzívne.

Pokrúti hlavou do strán. "Neviem o čom hovoríš."

"Ale veľmi dobre vieš." usmejem sa. "Tá pekná čiernovláska? Videl som jej úsmev mojím smerom, nesmelé kývnutie hlavy volajúc ma za ňou. O čo ide Alexis? Žiarlivosť ťa dobehla? Nechcela si aby som išiel za ňou?" zasypávam ju otázkami.

"Nenamýšľaj si." cmukne. "Zachránila som ťa pred urputnou nudou a neustálim hádzaním vlasov dozadu. Mal by si mi vlastne ďakovať. A och aby som nezabudla. Ja nežiarlim. Nikdy."