Hra života

-28-

Alexis

Po dvoch mesiacoch

Nemyslela som si, že to bude tak ťažké, ako sa ukázalo, že to je. Nemáme medzi sebou rapídny časový posun, ale náš harmonogram nám časový posun medzi nami urobilo a to veľký. Kým ja som mala voľno, on bol na ľade a naopak, keď som bola v práci on mal voľno. Bolo priam nemožné si zavolať a predebatovať hodiny o tom, čo máme nové. Môj mladší brat je s ním vo väčšom kontakte ako ja sama. Niekedy Lukáš príde do reštaurácie, telefonuje cez facetime s Alexandrom a kým pracujem, si sadne za barovú stoličku a obaja ma sledujú pracovať. Vtedy mu viem párkrát na niečo odpovedať, ale v poslednej dobe sa to tu roztrhlo zákazníkmi a som stále na nohách. Nie je to jednoduché.

Len čo prídem domov o jedenástej večer do izby mi vtrhne Lukáš. "Alexander ti odkazuje aby si mu zavolala." nadvihnem obočie. "Čakal kým neprídeš domov, a keď si prišla tak som mu to povedal a toto ti odkázal." vysvetlí.

"Ďakujem. No ešte raz mi vtrhneš do izby bez zaklopania ako tornádo zabezpečím aby si nehral v základnej zostave." upozorním ho s úsmevom.

Zvážnie. "To by si mi neurobila."

"Chceš sa staviť?" zamrkám nevinne. Pochopí moje upozornenie, alias vyhrážku a nemo prikývne. Znamená pre neho všetko, že hrá v základnej zostave, ako i to, že hrá celé zápasy a tréner ho dáva dole, len v prípade, keď si potrebuje nastriekať nohu zázračným sprejom. Zázračný sprej je prosím pekne chladiaci sprej pre športovcov, ktorý si deti striekajú pri každom škrtnutí a myslia si, že ich vždy vylieči. Páči sa mi, ako jeden náš hráč vždy leží na zemi, skuvíňajúc od bolesti, ale akonáhle sa mu noha postrieka zázračným sprejom je ako nový a pripravený hrať ďalej. Zázračný sprej robí zázraky. Dokonca aj môj brat si ho raz nastriekal cez kopačku na prsty, odohral celé dva polčase aby sme sa večer na pohotovosti dozvedeli, že má zlomený prst na nohy. Nechápem ako, ale zázračný sprej ho udržal na nohách spolu s veľkou dávkou adrenalínu v krvi.

Hodím päť minútovú sprchu, prezlečiem sa do saténového pyžama, ktoré som si nedávno kúpila a zaľahnem do postele. Až vtedy zapnem telefón a vytočím cez facetime jeho číslo. Netrvá dlho a na obrazovke sa mi objaví jeho známa tvár.

"Nemal by si dávno spať?" prvé čo sa ho spýtam. "Máš tam pól noc."

"Ráno idem na tréning až na pól deviatu." usmeje sa na mňa. "A hodiny s deťmi mám až poobede."

Zabudla som spomenúť, že môj priateľ si tam nevála šunky ale pracuje. Tak ako aj tu, aj vo Fínsku si vybavil prácu s deťmi a učí ich hokej. Má na starosti dve kategórie, ktorým sa venuje poobede a tej jednej aj v skorých ranných hodinách, keďže sú to dorastenci, ktorí majú dvojfázové tréningy. S nimi má tréning dvakrát do dňa a s tými malými desaťročnými deťmi má jedenkrát. Medzitým má svoje tréningy a cez víkendy svoje zápasy a detské zápasy. Je vyťažený a ja to vidím na jeho očiach, ktoré má červené od únavy.

"Choď si ľahnúť Alexander. Potrebuješ sa poriadne vyspať." ľahnem si na bok a telefón si položím na vopred pripravený vankúš.

"Potrebujem počuť tvoj hlas a vedieť, že sa ti darí a si v poriadku." pri ňom ma vždy prekvapuje jeho vážnosť slov spojená s romantickosťou, ktorá mi vlieva do celého tela teplý, príjemný pocit.

"Jediné čo mi tu chýba si ty." úprimne priznám.

"Máme marec a ja som si vybavil voľno na víkend, kedy má tvoj brat prvý zápas. O pár dní som doma."

Ich hokejová sezóna sa skončí a budú mať dva mesiace voľna, ale on ako tréner nie. Deti budú mať suché tréningy, ktoré bude absolvovať s nimi a navýši im denný počet minút na tréningu. Plánuje s nimi chodiť na plaváreň, behať, trénovať viac vonku. Má spravený plán a ja som rada, že ho práca baví a napĺňa, i keď to znamená, že znova po našom spoločnom víkende odíde. Mohla by som odísť za ním a nájsť si prácu tam? Samozrejme. Dokázala by som to urobiť? Nie. Dôvodov je hneď niekoľko a myslím si, že ich netreba vymenúvať. Nedokázala by som opustiť rodinu. Nie.