Hra života

-5-

Alexander

Premýšľal som. Čo som často nerobil kým som nebol v škole, mal tréning s deckami alebo bol na ľade s namierenými očami na bránku súpera. Úpenlivo som premýšľal. Nedalo mi to. To čo sa stalo v sobotu mi vŕtalo v hlave viac než by malo. Prehrával som si udalosti z toho dňa až som sa vracal stále na začiatok. Na moment, keď som ju zbadal sedieť na posteli s rozbitou hlavou, po ktorej jej pomaly stekala krv. Je to mrcha ale toto si nezaslúžila, prišlo mi jej ľúto. Na sekundu. Kým neotvorila ústa a jej podrezaný jazyk nezačal bľabotať o sto šesť. Keby nerozprávala tak by bola dokonalou ženou. Avšak na každom sú nejaké chybičky krásy. Chyba na nej je jednoduchá, ľahko nájdená. Jazyk. Má ho podrezaný, ukladajúc na sebe uštipačné poznámky, ktoré sa nebojí vysloviť nemysliac na následky, ktoré môžu nastať. Časovaná bomba je oproti nej slabý odvar. Tu človek ani nevie kedy hodiny tikajú a mám očakávať odpočet do výbuchu. Ona jednoducho zo sekundy na sekundu vybuchne. Spustí spúšť slov, ktoré jej jazyk prelínajú hľadiac pritom priamo do očí, neuhýbajúc svojím pohľadom.

"Nad čím premýšľaš?" vedľa mňa sa ozve jej hlas. Pozriem sa na svoju kamarátku, s ktorou ťahám líniu od strednej. Volá sa Natália, študuje na pedagogickej škole v Bratislave a je tým najjasnejším slnkom na oblohe. Viac pozitívneho a vysmiateho človeka nepoznám. Má všetko čo od ženy chlap hľadá. Má vidinu do budúcna, je cieľavedomá, krásna, inteligentná, pozná šport a dokonca miluje autá. No čo viac si chlap môže priať? Cez to všetko sme na hladine kamarátstva už od našich pätnástich rokov. Je úplný opak Alexis, ktorá sa mi do hlavy zaryla s jej hubou, ktorá viac kecá ako je zamknutá.

"Nad sobotňajším zápasom." zamrmlem. Potom ako som nastúpil na ľad, som odohral pár minút, dal som gól, ale aj tak sme prehrali nad súperom o jeden gól. Jeden skurvený gól, ktorý sme dostali v posledných sekundách. Na lavičke ma išlo rozdrapiť. Mal som sto chutí zlomiť hokeju cez koleno na polovicu, ale pri pomyslení, žeby som mal kupovať novú za päťsto euro som si rýchlo nechal zájsť chuť.

"Mrzí ma tá prehra Alí." jej malá ruka dopadne na moje rameno, ktoré stisne a jemne ma po ňom pohladí. "Viem, že si zdrvený zakaždým, keď prehráte ale do nového pôjdete silnejší." zakaždým ma povzbudzuje a je tu pre mňa, keď mám na hovno deň. Stačí jej napísať sms-ku, a hneď vzápätí volá a pýta sa.

"Ale peru už máš na tom lepšie, nenamokvalo ti to a hojí sa." poznamená, keď pohľadom dopadne na moju peru. Od soboty ubehlo päť dní a mi tu máme štvrtok. Celý týždeň som zabil v škole, tréningami deciek a mojimi vlastnými tréningami po tréningoch s krpcami. Domov som chodil totálne vyšťavený a mŕtvy.

"Áno. Lucia ma pekne nastrašila, keď spomenula zažívanie." napajedene poviem. Do dnešného dňa počuje Alexis hlas v ušiach ako ozvenu, keď do mňa rýpala. V tú sekundu, keby som nebol posratý ako decko by som jej .... čo by som jej urobil? Zaseknem sa. Naozaj. Poď do toho Alexander. Čo by si jej urobil? Ako by si ju umlčal? No nijako ty idiot, mohol si len počúvať jej posmešky, ktoré ti s radosťou opätovala, pretože presne tak isto si sa jej vysmieval aj ty.

"Lucia vie ako ťa uzemniť." zasmeje sa sladkým smiechom, ktorý ma vždy prinúti prižmúriť oči.

"Uzemnila ma pred dievčaťom." zamrmlem podráždene.

Zbystrie. Narovná sa. Zahľadí sa mi pevne do očí. "Pred akým?" spýta sa s miernym podtónom hnevu v jej hlase. To si zasa mal čo povedať. Nevieš udržať jedno tajomstvo. Jedno!

"Je to nikto." mávnem rukou.

"No keby to bol nikto tak by ťa to neštvalo. Kto je to dievča Alí?" spýta sa ma dôrazne.