Hra života

-31-

Alexis 

Môj život nabral iné otáčky. Po tom dni, kedy som naposledy videla jej zatvorené oči. Nádhernú pokožku posiatu jemným líčením a perami tisnúcimi k sebe, som stratila všetko. Spolu s ňou dole do hrobu odišiel kus zo mňa. Kus srdca sa mi vyrval a bol pochovaný vedľa nej. Zakaždým keď som zatvorila oči, videla som jej bezstarostnú tvár, ktorú nič nebolelo. Videla som jej telo bez života a dychu. Videla som to čo žiadne dieťa nikdy nemá vidieť. Bola som pritom ako zomrela. Bola som s ňou, keď naposledy vydýchla. Spolu s jej životom, ktorý si našiel cestu z jej tela si vzala kúsok zo mňa. Moje šťastie odplávalo. Moja radosť a nádej boli pochované. 

Od jej odchodu ubehol mesiac. Mesiac plný života druhých a môj bez života. Kvôli bratovi a otcovi som sa tvárila silná, neporaziteľná ale v skutočnosti sa vo mne hromadili pocity, ktoré ma zadúšali. Necítila som nič a zároveň všetko. V jeden deň som bola ako socha, bez emócií a života a druhý som večer hľadela na fotku mojej mamky a pociťovala jej stratu. Neplakala som. Odkedy zomrela som nevyronila ani jednu slzu. Vedela som, že je to zlé. Mala by som predsa plakať. Mala by som byť smutná. Mala by som.... mala by som si dovoliť cítiť a dať von všetky nahromadené pocity von, ale moje vnútro sa premenilo na kameň. Postupne, týždeň po týždni som prestala vnímať, prestala som pociťovať a nie len vnútro ale aj vonkajšok sa stal kameňom. 

"Pôjdeš na môj zápas?" spýta sa ma Lukáš, ktorý vedľa mňa kráča. Odkedy mamina odišla trávi so mnou nadmieru svojho voľného času. Dnes pre mňa prišiel aj do práce, v ktorej som končila o pól jedenástej večer. Máme piatok a on má zajtra zápas na domácom ihrisku. 

"Ako vždy. Budem tá čo najviac kričí." ubezpečím ho s malým úsmevom. 

"Príde aj Samo?" 

"Áno príde." 

"A on je teraz - ?" 

Prevrátim očami. "Stále môj kamarát." 

"Ale je kamarát aj Alexa." poznamená. 

"O Alexandrovi sa nerozprávame. Samo je v mojom živote a nevadí mi, že je s ním najlepší kamarát. Ja som rada, že ho mám a môžeme sem tam stráviť pár chvíľ spolu. Nie vždy, keď sa žena s mužom rozprávajú spolu niečo majú." 

"Hovorí sa, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje." 

"Hovoria to deti, ktoré nemajú skúsenosti a nie sú dospelé." 

"Som rád, že pôjdeš so mnou na zápas." objíme ma okolo ramien. Je odo mňa vyšší, i keď je mladší. Zmenil tému. Rýchlo a ladne. "Vyhráme. Verím, že vyhráme. Po zápase pôjdem na cintorín všetko povedať mamke." 

"Výborne." odvetím bez citu. 

"Nepôjdeš so mnou?" skúša už tretíkrát. Zakaždým to skúša. Snaží sa jej chodiť po každom zápase povedať čo sa udialo, ako hral, či vyhrali. Chápem, že ho to stále bolí a je to čerstvé, ale pre svoje zdravie a dobro by to mal obmedziť. Naučiť sa, že tu s nami nie je. 

"Idem potom na poobednú." 

"Stále len pracuješ Alexis." zamrnčí a stisne ma, čím ma prinúti zastaviť. Postaví sa predo mňa a v jeho očiach splanie plameň hnevu. 

"Zarábam peniaze Lukáš. Vďaka peniazom kupujeme jedlo, oco spláca hypotéku, platíme ti šport, kopačky a iné srandy, ktoré sú v dnešnej dobe drahé." 

"Oco zarába dosť na to aby nás oboch uživil. Nemusíš sa zodrať. kľudne pracuj ale nie stále. Nie je to zdravé. Chcem byť s tebou, ísť na výlet, niekam si sadnúť, do kina. Proste kamkoľvek. Chcem robiť niečo čo robia súrodenci."