Hra života

-2-

Alexis

Sledovala som skupinu ľudí vchádzajúcu do reštaurácie, v ktorej som od pondelka na plný úväzok pracovala. Ako ladne prechádzali dverami, bez žiadnych starostí uvedomujúc si, že na nich pozerám trochu závistlivo. Prečo ja nemôžem mať taký život? Vidiac sa bezstarostný, plný smiechu a priateľov po každom boku? Prečo si život vybral práve našu rodinu, že nám uštedrí pár pekne tvrdých rán. Skúšajúc nás čo všetko ešte ustojíme. Ako rodina sme si prešli už veľmi ťažkými obdobiami, ale toto čo práve prišlo bolo jedným z najťažších, aké si len človek dokáže predstaviť.

Lusknutím prstov sa mi môj dokonale nedokonalý svet premenil na pochmúrnu šedú farbu. Po mojich slávnych diskotékach som už ani len nepozrela a moja sloboda odišla s príchodom nových správ. Nedokázala som si užívať, keď som vedela, že sa deje niečo hrozné. Moje srdce ani hlava mi nedovoľovali myslieť na seba, svoj komfort a dobro. Stála som pri svojej rodine od samého začiatku a budem pri nej aj do posledného skonania. Ťažké obdobie nás nerozdelilo. Zocelilo nás ako rodinu ešte viac, pevnejšie, pomáhajúc si ako sa dá.

"Alexis!" lusknutím prstov pred mojimi očami si môj nový šéf získal moju plnú pozornosť. "Stôl číslo päť je tvoj." nevyzvedá len kývne hlavou dozadu, kde sa stôl nachádza. Reštaurácia je rozdelená na dve časti. Stoly jeden až desať sú moje a od jedenástky po dvadsiatku sú druhej servírky. Počas týždňa si ich môžeme meniť, ale ako som rýchlo pochopila, každá servírka si rada necháva svoj revír, na ktorý je zvyknutá. Mne ostal prvý revír, ako to tu radi nazývajú, a neprotestovala som. Nemala som ani na výber. Nie je hádam jedno aký stôl, či číslo stolu budem obsluhovať?

Zo zástery si vytiahnem zápisník s malým perom a prejdem k stolu, kde sedí hlúčik dievčat. Odhadom do sedemnásť rokov. Už len kým som sa blížila k ich stolu som počula ako sa rozprávajú o chlapoch. Boli z nich totálne hotové a jedna cez druhú prekrikovali mne neznáme mená.

"Dobrý deň, máte vybrané? Čo si dáte na pitie? Prípadne na jedlo?" s úsmevom sa ich opýtam sledujúc, ktorá sa bude mať k odpovedi ako prvá. Dlho netrvá a čiernovláska sa prihlási o slovo ako prvá. Zapisujem si poctivo ich objednávku a so slovami "za moment to bude" odídem. Prejdem poza pult, kde začnem do pohárov čapovať kofolu, keď sa dvere do reštaurácie otvoria a malý zvonček na dverách ohlási príchod nových zákazníkov. Dvihnem hlavu nahor. Ruka sa mi zatrasie. Pevnejšie uchopím pohár v ruke, aby mi nespadol.

Do reštaurácie prišli chlapi. Dievčatá pri stole päť sa začnú chichotať a nie je ťažké vydedukovať, že práve o nich horlivo debatovali pred ich príchodom. Sú to statní chlapi, vyzerajúc niektorí ako hory a druhí zasa ako atléti. Vidno, že sa o seba starajú a na svoje telo si dávajú extra záležať. Medzi nimi ma ale zaujme chlap s čiernymi vlasmi, skrývajúcimi sa pod šiltovkou otočenou šiltom dozadu. Vycíti môj pohľad a uškrnie sa. Och nie. Nech sa neopováži. Nakloní sa k chlapovi vedľa neho ukazujúc na stôl číslo tri neďaleko nich. Ostatní súhlasne prikývnu a usadia sa k stolu, ktorý obsluhujem práve ja.

Dievčatám do čapujem kofole a zanesiem im ich na tácke. Pred každú položím tú jej a otočím sa k stolu, ktorý nie je tak ďaleko od päťky. Prejdem presne desať krokov a stojím pred chlapmi, ktorí stíchnu akonáhle sa pred nich postavím.

"Dobrý deň, čo vám môžem priniesť?" slušne a milo sa spýtam, i keď ma jeden pár spaľujúcich očí prevŕtava až do samého dna. Zazriem kútika oka na neho ale nedám najavo, že ma jeho prítomnosť nahnevala. Chlap zo sobotňajšej noci si tu sedí, ako sa nič nedialo, provokujúc ma jeho hlúpym úsmevom.

"Ja by som si dal Royal hamburger s jemne perlivou minerálkou." zapíšem si prvú objednávku, po ktorej prichádzajú ďalšie až sa pohľadom zastavím na ňom.