Hra života

-17-

Alexander 

"Tak prečo sa mi zdá, že si bezchybný?"  v jej hlase bolo veľa neporozumenia. Chápal som ho, pretože doteraz sme nemali možnosť previesť medzi sebou naše najväčšie chyby, ktoré v sebe ukrývame. U nej ani nepočítam aroganciu ako za chybu. K nej patria jej drzé ústa, ostrý jazyk ako britva a pohľad nájomného vraha. Patrí to k jej osobnosti, s ktorou si získala nie jedného spojenca. 

"Práve som ti dal dôkaz toho, že nie som bezchybný. Ubližoval som dievčaťu." prstami si prejdem po zátylku. 

"Bol si mladý a sprostý, niežeby sa niečo zmenilo." samozrejme si neodpustila provokačnú poznámku. "Ale teraz predo mnou stojíš a si iný človek. Nie ako ten na základnej či strednej. Čo sa v tebe skrýva? Chcela by som.." prehltne tie slová a zamyslí sa. V jej tvári je badateľné zamyslenie, ktoré u nej tak často nevidím. "Chcela by som ťa spoznať Alexander. Viac, nie len ako hráča na ľade a občasného kamoša na konverzácie uprostred chátrajúcich budov. Mojím zámerom je spoznať teba. S tvojimi chybami i pozitívami." 

Jej priamočiarosť ma od nášho prvého stretnutia udivuje a dokáže obrať o slová. Vmetie mi do tváre čokoľvek, ale pre dnešok je toto príjemná zmena a počúvali sa od nej tie slová ľahko. Pôsobili ako balzam na moju dušu. 

"Práve si mi tu naznačila, že máš záujem sa so mnou viac rozprávať?" položím si pravú ruku na srdce a urobím k nej krok. Stojím oproti nej, prevyšujúc ju svojou výškou. Nezastaví ju to od toho aby mi hľadela priamo do očí, presne ako to robí vždy. "Nebola si to ty, kto povedal, že s hokejistami nikdy nič v živote nebudeš mať?" opovážlivo nadvihnem bradu a následne ju skloním čo najviac k nej. 

"Nečakala som, že jeden z hokejistov bude uplakaný škrečok, ktorý bude potrebovať moju sukňu." prednesie s nadhľadom.  Na jej tvári sa usídli drzý úsmev. Ten ktorý mi je u nej tak dôverne známy. 

"Pripomínam ti škrečka?" nadvihnem obočie maskujúc prichádzajúci úsmev. 

Studená malá dlaň mi je jemne položená na tvár. Palcom mi prejde po lícnej kosti. Nakloní hlavu na bok. Modrými očami skenuje moju tvár s nečitateľným výrazom v tvári. 

"Takého vychrtlého a zle živeného, ale potenciál tam na tlstého škrečka zo škraňami je." uculí sa tým, že oba kútiky pier dvihne kúsok nahor, ale nie do úplného úsmevu. Do takého podareného polo, za ktorým sa skrýva smiech. Pomaly prikývnem na jej slová zaznamenávajúc si ich v hlave. Očami jej prejdem po tvári, na ktorej sa po plači a slzách formuje úsmev a v očiach niet stopy po smútky a trápení. Obdivujem ju. Sídli v nej sila, ktorú si ja sám nedokážem predstaviť. Niečo silné, nezničiteľné čo ju činí odvážnou a s krátka statočnou. Drží sa v ťažkej situácií. Nie len samú seba drží ale aj celú rodinu, pre ktorú predstavuje oporný bod. 

"Nehovor to pred Liou, inak to budem mať prednesené každý deň čo prídem domov." 

Lišiacky sa jej zablysne v modrých dúhovkách. "To by som si nedovolila." nepresvedčivo schválne zatôni. Nemusím ani hádať a viem, že ich ďalšie stretnutie bude o ohováraní ma a prirovnávaní ma zo škrečkom. 

Položím si ruku na jej dlaň položenej na mojej tvári. Jemne prižmúrim oči. "Máš ľadové ruky." skonštatujem skôr pre seba. Pustím jej ruku, ktorá skĺzne z mojej tváre. Spojí si obe dlane k sebe v snahe zahriať si ich. Zalovím v mojom veľkom nekončiacom vrecku. Sú tam, kde som ich poobede nechal. Nike rukavice, ktoré používam pri behu. Nie je to žiadna umelá kožušina, ktorú dievčatá na rukaviciach mávajú, ale budú dostačujúce na prvotné ako také teplo. Ruku s rukavicami natiahnem jej smerom. 

"Obleč si ich." 

Pohľadom preskočí z mojej tváre na rukavice a naspäť na moju tvár. "Budú mi veľké." namietne.