Hra života

-30-

Alexander

Ubehol mesiac čo som ju nevidel a ani by som o nej nepočul, keby mi Samuel sem tam, náhodne, niečo o nej do telefónu nepovie. Chodil stále do reštaurácie po tréningoch i zápasoch a čo viem, dosť sa zblížili a i keď je to môj kamarát, nezanevrela na neho. Viem, že ju to trápi, viem, že som jej ublížil a viem, že som poriadny čurák, ktorý nedokáže sformulovať správne slová a povedať nie. Samuel priletel dva dni po jej odlete a vypucoval mi žalúdok horšie ako na výplachu v nemocnici. Označil ma horšími vulgarizmami pospájanými dokopy. Posral som to na plnej čiare a vedel som, že pri nej si získať naspäť dôveru bude ťažké, ale nie nemožné. Mesiac som nemohol vycestovať a ďalší pol určite tiež nebudem môcť. Deckám začala suchá príprava a ja tu musím s nimi byť, aj keď by som najradšej sadol do lietadla a poputoval za ňou. V tom prichádza na myseľ ešte jedna otázka. Čo jej poviem? Ako jej vysvetlím niečo čo sa nedá odpustiť? Nie len Samo ma spucoval ale i Ivan a Eliine s Ville sa do mňa obuli. Zaslúžil som si každé jedno nahnevané slovo čo mi venovali. Ako odišla z kaviarne, zavolal som Petre a sucho jej oznámil, že si má nájsť hotel a presne to som mal urobiť dávno predtým ako Alexis odišla. Nemal som ju brať do VIP zóny, nemal som ju nechať robiť čo robila ale všetko mi prišlo neskoro. Moja dobrosrdečnosť ma dobehla a spravila zo mňa najväčšieho chuja na svete. Sám seba by som najradšej zbil ako psa, ale keďže nemôžem tak si aspoň svoj hnev ventilujem na boxerskom mechu.

"Ak do neho budeš búchať ešte pár minút roztrhneš ho." za mnou za ozve anglicky hovoriaci Ville, ku ktorému sa nemusím ani otočiť, aby som vedel vďaka jeho prízvuku, že je to on. Buchnem do mecha silnejšie a agresívnejšie. Ak niekto niekedy povie, že sa chlapi ľahko dostávajú z rozchodu tak ma naserie do výšin, pretože to nie je pravda. Mesiac! Tridsať dní, ktoré sa topím a nenachádzam žiadnu slamku, ktorej by som sa chytil. Moje city k nej boli a sú úprimné a reálne. Netúžim po nikom inom ako po nej. Moja hlava a srdce vždy myslia len na ňu. Na jej úsmev, smiech, radosť, vôňu. Opantala ma celého a nič sa na tom nezmenilo ani po toľkých dňoch. Dievčatá sa mi tu prihovárajú a skúšajú na mňa rôzne mrkania, falošné zranenia a pozývanie na kávy ale ja sa vždy po tréningu zbalím, odmietnem ich a odchádzam domov.

"Možno to je mojím zámerom." sucho odvetím pri ďalšom údere.

"To ti Alexis nevráti." len vyslovenie jej mena ma zastaví v pohybe a srdce mi dvakrát poskočí. Pomaly sa na neho otočím, ruky nechajúc padnúť pozdĺž tela.

"Čo nepovieš Ville. Aký si ty múdry na dnešné ráno." precedím pomedzi zuby.

"Skontaktoval si sa s ňou?"

"Myslíš si, že mi dvíha?" irónia zo mňa srší na celú posilňovňu. "Jej brat mi sem tam napíše ale ona? Súťaž v ignorovaní by vyhrala na plnej čiare."

"Možno by si mal ísť naspäť domov a vyrozprávať si to s ňou. Je to s tebou na nevydržanie."

"Nemôžem. Mám tu prácu."

"Cez víkendy máš voľno." veľavýznamne na mňa pozrie. "Bojíš sa stretnutia s ňou, ale musíš sa postaviť na nohy Alex, inak ťa s chalanmi zastrelíme."

Nadvihnem obočie. "Takže ťa poslali chalani?" malo mi to docvaknúť hneď. Ville a ja si rozumieme a zvolili ho ako obetného baránka, ktorý mi mal prísť dohovoriť. Po pravde sa ani nečudujem. Posledný zápas budem mať pekne dlho v pamäti. Zápas, kedy som sa pobil do krvi. Stačil jeden hlúpy komentár aby som vybuchol ako sopka. Rukavice leteli do strán a päsťami som udieral do súpera, ktorý mi nič nedaroval. Z oboch nás tiekla krv, dostali sme po piatich minútach trestnej lavice a stále som sa cítil tak isto na hovno ako pred bitkou. Moja nálada od toho osudného dňa bola pod psa. Nedalo sa so mnou komunikovať, nechcel som chodiť oslavovať výhry aj nevinné posedenia som odmietal. Dalo by sa povedať, že som bol horší ako žena. Radšej som sa zašíval v posilňovni a bol tu vždy minimálne dve hodiny. Mučil som seba samého, svoje telo, pretože hlava vypnúť nechcela.