Hra života

-22-

Alexander

Cítil som sa tak ako už dlho nie. Od toho večera som kráčal na obláčikoch šťastia, s priblblým úsmevom na perách a spokojne tlčúcim srdcom. Všetko sa ubralo k správnemu smeru. Naša konverzácia aj zakončenie večera, bolo lepšie ako som si v hlave idealizoval. O momente kedy ju budem mať v náručí som sníval týždne. Dlhé týždne som ju pozoroval kým sa nepozerala. Hľadel som na jej vonkajšiu, prirodzenú krásu, ktorá ma očarovávala každý deň viac a viac. Nejde len o to ako vyzerá zvonka. Jej vnútrajšok je ešte krajší ako zovňajšok. Má čisté, nevinné srdce, ktoré si prechádza krušným obdobím, ale i tak je nepoškodené. Nezatrpknuté. Snaží sa v ľuďoch vidieť to dobro, i keď niekedy jej ústa rozprávajú skôr ako jej myseľ spracuje plnohodnotnú vetu. Zbožňujem jej malú výbušnú sopku v nej, ktorá keď vykypí tak je pohroma na svete. Tým ma upútala v prvý deň a ďalšie dni potom. Nenechá so sebou zametať.

"Usmievaš sa ako blb." zahlási vedľa mňa Samo bežiaci popri mne.

"Je to zakázané?" pozriem na neho a už má dávno červeň v tvári. Samo síce chodí behávať, ale akonáhle prekročíme jeho kilometrovú hranicu tak sa z neho stáva odumierajúca bunka na súši.

"Len.. u teba to je nezvyčajné. Zaláskovaný úsmev som u teba dlho nevidel." zastaví sa opierajúc sa dlaňami o stehná a predkloniac sa. Dýcha rýchlo, snaží sa ho upokojiť hlbokými nádychmi. Zastavím až pár metrov pred ním.

"Časy sa menia." myknem ramenami načo dvihne ku mne pohľad a zaškľabí sa.

"Kto to s tebou vydrží?" pokrúti hlavou. "Takže ste teraz spolu?" narovná sa a ako dokráča ku mne pustím sa do kráčania aj ja. Vedľa seba kráčame na môj vytýčený cieľ.

Poškriabem sa na zátylku. "Doslova a do písmena sme si to nepovedali, ale myslím si, že to z našich slov a následných činov bolo zrejmé dosť." po prvom bozku nasledoval ďalší a ďalší. Ak by sme nepotrebovali kyslík boli by sme u nich na sedačke do dnešného dňa. Nabažiť sa jej je nemožný výkon. Držal som ju pevne pri sebe. Počul som ako pokojne dýcha a bije jej srdce v pokojných intervaloch. Hladila ma po boku, cez ktorý ma objímala. Až doteraz som si neuvedomoval ako mi chýbajú tieto, pre niekoho, obyčajné veci. Objímanie sa a vcítenie sa do prítomnosti toho druhého. Stačilo mi držať ju a mať ju vo svojej tesnej blízkosti.

"Ty vás vnímaš ako pár a ona to tak cíti rovnako?" pýta sa ďalej.

"Ako mám vedieť, ako nás ona vníma?" zazriem naňho. Asi ho na tej priehrade, kam máme namierené, utopím.

"Nepýtal si sa jej?"

"A čo je teba do toho?" vybuchnem a rukami rozhodím do vetra. "Si horší ako babka na trhu, kamo. Skľudni hormón a nepýtaj sa ma ako vyzvedač."

"Pýtam sa lebo si môj kamoš vole." drgne do mňa. "Nebuď úzkoprsí a odpovedaj."

Povzdychnem si. "Od soboty sme sa stretli dvakrát. V pondelok som išiel po tréningu do reštaurácie a potom v stredu za toho istého stavu. Odprevadil som ju domov, ako vždy a všetko bolo po starom, až na to, že mi je bližšie. Na verejnosti, lepšie povedané v jej práci, si udržujem odstup. I kvôli Rodžerovi, ktorý tam vždy zázračne teraz ide so mnou a zazerá ako idiot. Ale keď sme len my dvaja. Všetko sa zmení. Ona sa uvoľní a je moja. Chápeš?"

"Takže si drží odstup kvôli Rodžerovi?"

"Vyzerá to tak." prikývnem. "Rozprávajú sa a mňa ide z toho poraziť Samo. V tú chvíľu mám chuť mu rozbiť hubu a povedať jej všetko čo som sa dozvedel pred zápasom."

"Je dobre, že si tak neurobil a ani to nerob." ohriakne ma ako otec. "Pozri povedať jej to môžeš, ale nie je isté či ti bude veriť."

"Obávam sa toho, žeby skôr išla za ním a keby sa jej to potvrdí tak ho dobije ako psa." už len z tej predstavy ma mrazí. Nie kvôli Alexis, ale Rodžerovi. Och ten by z bitky nevyšiel bez škrabancov. Doriadila by ho s prehľadom.