Hra života

-4-

*bum bum bum* - trieskanie do bubna.

Alexis

Nikto ma mechom do hlavy neudrel, tak prečo som súhlasila s tým, že pôjdem na hokej? Nebola som pod tlakom - okey možno trošku, keď na mňa obaja súrodenci Oliverových pozerali ako šteňatá. Denisinmu pohľadu by som ešte odolala ale Nikovmu? Cesta cezeň neviedla. Stačilo mi, keď naklonil hlavu na jednu stranu, párkrát zaklipkal očami a ja som vedela, že budem súhlasiť. Neodolala som jeho veľkým kukadlám. Pravda je, že Denisa ma už presviedčala od začiatku sezóny aby som s ňou na zápas išla, ale tam som dokázala odolávať a povedať jej nie. Je niečo iné pozerať detský hokej, keď to dieťa vidím pri danom športe vyrastať ako pozerať sa na chlapov, ktorí hrajú a ja k nim nemám žiaden citový vzťah. Nepoznám ich. Je mi to ukradnuté ako hrajú a čo sa stane. Pri Nikolasovi cítim strach aj hrdosť. Tak isto ako pri mojom bratovi, keď hrá futbal. Pri ňom sú to namiesto strachu nervy. Zakaždým ma niečím naštve a ja po ňom vybafnem plná eufórie. Tak ako aj on. Má trinásť rokov, ale na ihrisku nechá celý vybraný slovník nadávok. Zvyčajne si ich šomre pod nos ale ja ich počujem.

"Lukáš ideš so mnou?" spýtam sa ho čakajúc pred dverami.

"Jasné! Veď som ti to hovoril. Vôbec ma nepočúvaš." sťažuje sa prichádzajúc do predsiene, kde si obuje svoje tenké, plátenné tenisky a bundu. Pri pohľade na jeho tenisky sa strasiem.

Nadvihnem obočie. "Bleskom sa prezuj." prstom ukážem na boty, ktoré sú gumové.

"Ani za svet." tvrdohlavo si stojí za svojím.

"V tom prípade nikam nejdeš." založím si ruky cez prsia. "A nezaplatím ti lístok a ako viem, tak ani vreckové už nemáš." uškrniem sa diabolsky. Mám navrch.

Zavrčí. Potichu zaškrípe zubami a tenké, plátenné tenisky skope z nôh a obuje si gumové, ktoré som mu nakázala. Naduto prejde okolo mňa von a ja za nami zamknem. Doma je síce mama s otcom, ale zvykla som si dom zamykať zakaždým, keď z neho odchádzam.

V spoločnosti mladšieho brata prejdem pešo mestom až k zimnému štadiónu. Hodina pred zápasom a tu je ľudí ako mraku. Postávam neďaleko vchodu a čakám na Denisu a Nikolasa. Tým, že Nik hrá hokej za klub tak dostáva 4 kusy lístkov od klubu zadarmo. Brat to síce nevedel, ale ani ja dnes za lístky neutratím ani euro. Rozdrapí ma, ak zistí, že si obul tie tenisky zbytočne. Myslím na jeho zdravie a to by mi mal ďakovať. Ak by bol chorý tak by som ho v zuboch pretrhla. Nemôžeme si dovoliť ochorieť kvôli mame. Tá by aj ľahkú nádchu znášala veľmi zle. Lukáš si síce uvedomuje čo sa deje, ale zároveň neuvedomuje a robí veci, ktoré by nemal. Nerobí ich však naschvál. Doteraz bol naučený, že ich robiť smie a teraz nastal bum, kedy ich robiť nesmie. Ťažko sa odvyká od naučeného, ale pomaly verím tomu, že nájdeme cestu aby sa naučil rozlišovať situácie kedy a čo môže.

"Alexis!" okolo pása ma objímu dve malé ruky a ja malému Nikovu objatie opätujem. "Už som sa bál, že neprídeš." zamrká na mňa.

"Sľúbila som ti, že prídem."

"Ešte aby nie, keď na teba ten Alex hádže očká." buchne ma zľahka do ramena Denisa, ktorá mi podá dva lístky. Jastrabie oko môjho brata to zachytí a neveriacky zakrúti hlavou a pošepká si sám pre seba "ja blbec."

"Daj mi ten lístok Alexis nech ma nemusíš celý zápas vidieť." natiahne ku mne ruku Lukáš.

"Vyvaruj sa problému." upozorním ho. "Po zápase sa stretneme pri dverách a pôjdeme spolu domov." krátka inštruktáž, na ktorú prikývne. V zapätí mu do ruky položím lístok a nie je ho. Vletí do vchodových dverí rýchlosťou svetla a zmizne v dave ľudí.