Hra života

-3-

Alexander

"Šaňo ty si pomalší ako babky na bicykli." vysmieva sa mi Samo bežiaci vedľa mňa. Mám sto chutí mu dlaňami oblapiť krk a poriadne sa mu do pokožky zaryť nechtmi, vytvárajúc tlak na jeho krk upevňujúc tak slučku a zbavujúc ho prísunu zdravého, čerstvého a života potrebného kyslíka.

"Ešte slovo Samuel a uškrtím ťa na cyklo trase a bude mi jedno, že ma pri tom čine niekto uvidí. Hodím ťa do toho potoka nechajúc nech ťa vynesie niekde na konci republiky!" zavrčím na neho skrz zuby.

Od rána som mal toho plné zuby. Ráno som vstával o štvrtej aby som na šesť tridsať bol v Bratislave. Musel som ísť na ranný seminár, ktorý ak by som zmeškal pani docentka by ma zožrala aj s topánkami. Celý deň som trčal v škole, na ktorej som lietal z jedného poschodia na druhé. Nehovoriac, že jednu hodinu som mal v druhej budove a musel som si našu obísť zvonku a vojsť do druhej, kde som musel ísť pešo na siedme poschodie, pretože sa výťah pokazil. Za celý deň som sa nepozrel na smart hodinky, ktoré mi rátajú ujdené kroky za deň. Ak by som mal byť skromný, ak som neprešiel minimálne päť kilometrov tak ani jeden. Skoro som zabudol... ako naschvál mi dnes trolejbus ušiel priamo pred nosom, takže som z vlakovej stanice išiel pešo, keďže najbližší išiel až o desať minút a to by som už vôbec nestíhal. Trištvrte cesty do školy som bežal ako blázon s taškou na chrbte, v ktorom som mal počítač a pár knižiek. A ak som chcel stihnúť bus na stanicu musel som vyletieť z prednáškovej miestnosti ako prvý, zletieť tri poschodia, celú veľkú halu až von a do utekať až k zastávke. mal som dnes behu a kráčania plné zuby. Vo vlaku som si na sedačku sadol ako mech zemiakov. Rozvalil som sa na sedačke pri okne, vyťahujúc z batoha horalku, ktorú som zjedol na dva hlty. Bol som hladný ako vlk a dnešné jedlo, ktoré si vždy robím do krabičiek som pre istotu nechal na kuchynskej linke. Tým, že máme sezónu v plnom prúde a ja si rád udržiavam svoju váhu a zdravý životný štýl, tak si jedlo varím vždy večer pred odchodom. Urobím si čo ľúbim, neminiem veľa peňazí a mám v tom jedle čo moje telo potrebuje a o čo si žiada.

Takže. Nie lenže som dnes bol hladný, obehla som polovicu Bratislavy a v škole celý jej priestor najmenej dvakrát tak som sa nevzdal poobedňajšieho behania so Samuelom, ktorého už teraz ľutujem.

"Úúúú už sa ťa bojím." zatrasie pred sebou rukami. Vyškiera sa mi. Dobre sa mu behá, keď je odpočinutý a nemusí v podstate nič robiť. Jeho otec je náš hlavný tréner, ale vlastní aj vlastnú stavebnú firmu a tu Samko má tú najmenej namáhavú prácu. Sedí v kancelárií a tvári sa, že pripravuje podklady pre účtovníčku. Sama mám rád, nezávidím mu nič ale niekedy ma štve. Myslí si, že každý jeden z nás to má také ľahké ako on. Nevidí realitu, ktorou ostatní tvrdo prechádzajú. Náš kapitán Boris, je otcom dvoch detí, pracuje v jednej fabrike na ranné zmeny. Domov chodí okolo pól tretej, musí sa naučiť s deťmi, pomáha tým manželke a večer letí za nami na tréning. Hráme v druholigovom tíme ale máme rodiny, niektorí už aj deti a musia ich živiť. Ja síce študujem, ale pracujem aj ako asistent trénera detí. Náš klub má viacero kategórií a nachádzajú sa medzi nimi aj prípravky, ala deti siahajúce mi asi tak po kolená. Deti majú do päť rokov a snažíme sa z nich spolu s trénerom vytrénovať budúcich hokejistov. Samozrejme tá práca ja náročná, o to viac, keď vždy priletím na tréning za päť minút dvanásť, dobre že nemeškám a korčule obúvam na pol ceste smerom na ľad. Tréner mi to však vždy našťastie odpustí a je rád, keď si druhú skupinu zoberiem pod palec ja. Skupinu dvanástich detí si vždy rozdelíme na šesť a šesť a pracujeme každý na svojom kúsku ľade. Milujem prácu s deťmi, i keď niekedy na to nadávam, ale naozaj s nimi rád pracujem.

Vidím na nich aké pokroky každým tréningom robia. Aké nadšené pohľady na mňa hádžu, keď ku nim prikorčuľujem. Učím ich základy. Tie začínajú samotným korčuľovaním, držaním hokejky, vysvetľovaním základných pravidiel. Práca s nimi je na nezaplatenie. Keď ma ich tréner oslovil na spoluprácu, snažil som sa z toho vyzliecť. Nechcel som učiť deti. Myslel som si, že sa na danú prácu nehodím a nevydržím pri nich nenadávať. Moja trpezlivosť je horšia ako ženská pri začínajúce sa hádke. Nepresvedčil ma on, ale deti. Prišiel som, ako ma požiadal, na ich jeden tréning a neprebehlo ani desať minút a ja som už stál na ľade v obklopení malých guličiek na korčuliach s boženými pohľadmi upierajúcimi na mňa. Počúvali ma ako som rozprával. Sledovali ma, keď som im niečo ukazoval. Na to, že deti majú len päť rokov sú títo chlapci veľmi kľudní a odhodlaní učiť sa. Majú dni, kedy ich mám chuť roztrhať v zuboch a môj hlas buráca celým štadiónom, ale aj také dni k deťom patria.