Hra života

-13-

Alexander 

Tešil som sa, ale zároveň som sa desil momentu, kedy vstúpim na ľad. Len predstava chladných očí zabudovaných do môjho chrbta ma znepokojuje. Pomyslenie na to čo príde, keď sa moje korčule dotknú ľadu, je stresujúce. Neviem čoho sa obávam viac. Trénera alebo súpera a našich súbojov. 

Dni mi ubiehali rýchlo. V škole som mal zápočty, ktoré mi trhali hlavu na polovicu. Zo školy som letel na detský tréning, kde ma deti vycicali do poslednej kvapky energie. Večerný tréning som ledva vládal mať oči otvorené a mysľou som bol vždy nad knihami. Každý deň zápočet, bez ktorého ma nepustia k pred termínom v decembri. Chcel som mať čo najviac predmetov z krku už pred Vianocami. Týmto tempom sa ale skôr dostanem do nemocnice ako cez semester. Plné mesiace zápasov, tréningov a detských zápasov ma strašia. Kalendár vyznačený povinnosťami na mňa každé ráno kričí a desí. Toľko vyznačených okienok. Popísaní ako bakalárska práca. Mesiace od októbra do februára mám plné a čas pre seba tak je nulový. Trištvrte času mám hokej a školu. Ostatok sú tréningy, posilňovňa a Vianočná večera s rodinou, ktorú vždy trávim doma. Aj keby kravy z neba padali budem sedieť za štedrovečerným stolom a užívať si aspoň jeden deň pokoj, kľud a mier. 

Posledné dni mám v hlave ešte modrookú ryšavku. Náš spoločný večer, ktorý sme celý prerozprávali na otvorenom okne, je niečo na čo rád spomínam. Jej žiariace oči sledujúce okolie. To ako rozumne rozprávala o minulosti a čo na tom videla pozitívne. Nepomyslel som si o nej, že je taká. Taká normálna a racionálne premýšľajúca. Zo začiatku sa zdala byť len výbušná a ako malá agresívna čivava, ktorá sa nebojí hrýzť. Ona je však úplne iná. Chránila sa obrneným pancierom, skrz ktorý sa mi podarilo čiastočne prejsť. Spoznal som jej pravé "ja". Milá, rozumná, silná žena. Nebojí sa ukázať svoju slabú stránku, pred ľuďmi ktorým verí. To, že mi povedala akoby rada zobrala všetku bolesť na seba a akým odovzdaným, smutným a zúfalým tónom hlasu to povedala ma dostalo na kolená. Nedokážem jej odpoveď, pomôcť jej ale slová, ktoré som jej povedal boli pravdivé a vyšli z môjho vnútra. Vedela to i ona. Jej mama je bojovník a ona je po nej. 

Vďaka krátkym hodinám, ktoré sme spolu strávili a otvorili sa jeden druhému viac a viac sme mali možnosť spoznať sa. Spoznať sa a odovzdať sa v tomto smere do rúk toho druhého. Nemusela to robiť. Nenútil som ju. Urobila to dobrovoľne, čím mi dala neverbálne najavo, ako mi verí. A ja som veril jej. Veril som jej po krátkych dňoch poznania sa. Potom čo sme sa viac hádali ako normálne rozprávali. Cítil som, že jej veriť môžem. Vnútro mi šepkalo o tom, ako ma bude počúvať. Nebude súdiť. Podrží ma. Mal som v nej oporu, i keď mi ju nemusela dať. Nie je povinná a predsa tu je. Predsa prišla do Trnavy, aj keď sme sa pár dní predtým do krvi pohádali. 

A dnes? Na tomto domácom zápase sedí v hľadisku medzi vernými fanúšikmi. Zbadám ju ako prvú. Žiari v tmavomodrom kabáte, ktorý jej zvýrazňuje postavu opaskom v páse. Sťahuje ju a ukazuje jej štíhlu postavu skrývajúcu pod hrubou vrstvou oblečenia. Lukáš oblečený v drese s mojím menom stojí pred ňou, a prikyvuje na všetko čo mu povie. Sledujem ich zo ľadu, kým som na kolenách predklonení a naťahujem sa. Nedá mi to. Môj pohľad vždy zaútočí jej smerom. Sledujem ako ju brat objíme nehanbiac sa tak urobiť pred plným štadiónom ľudí. Hlavne deciek v rovnakom veku, ktoré sedia v rovnakom sektore. Nahne sa k nej, objíme ju rukami okolo krku. Hlavou sa k nej na pár sekúnd pritúli. Všetko trvá len niekoľko sekúnd. Stihne jej ešte niečo povedať a rýchlo vybehne schody na vrch tribúny a usadí sa k svojim kamošom. 

Hokejka ma udrie do boku. "Uriekneš ju." posmešne vyriekne Samo. "Teda inak. Kým ju ty uriekneš tak Rodžer ťa zabije pohľadom." 

"Čo?" ledva zo seba dostanem. Pozviecham sa zo zeme a obzriem sa k bráne, kde je v predklone Rodžer, pozorujúc ma skrz prilbu. Horký pohľad sa mi zarezáva do dresu, ktorý pod ťarchou jeho pohľadu je ťažší a ťažší. Ťarcha jeho zlostného pohľadu ma zaťažuje.