Hra života

-29-

Alexis

Oddialila som sa od VIP zóny čo najviac a zasadla som na prvé prázdne miesto, ktoré som našla. Šiltovku som si z hlavy dala dole a schovala ju do strednej veľkej tašky, oprava, narvala som ju tam plná zlosti. Z boku striedačky vykukne Ivan, ktorý pozrie smerom nahor, ale nezbadá ma až jeho oči zaletia ďalej a vtom mu vyletí obočie nahor v spýtavom geste. Pokrčím ramenami, nechávajúc našu konverzáciu vo vetre, pretože by tomu nepochopil. Nie bez slovného prejavu.

Svoj pohľad vrátim na ľadovú plochu, na ktorej korčuľuje akoby mu celá patrila. Cez ohlušujúcich fanúšikov nepočujem nič iné ako ich krik, ale vnímam ako komunikuje so spoluhráčmi. Pohyb jeho tela, rúk, búchanie hokejky po ľade. Všetko som sa stihla naučiť za pár mesiacov priateľstva s hokejistom. A následné postúpenie vzťahu na vyššiu úroveň. Aj keď mi krv v žilách vrela pozorovala som hop ako hral. Sledovala som ako kĺzal po ľade, užívajúc si čas, ktorý tam trávi. Úplne iná hra ako na Slovensku. Dynamická, rýchla, prihrávok je viac a chlapi korčuľujú akoby ani na ľade neboli. Cítia sa na zamrznutej vode ako doma, pod nohami majú pevnú zem, ktorej veria a veria svojmu mužstvu. Všímam si rozdiely. Hlavne na Alexandrovi, ktorý sa tu našiel. S chalanmi si rozumie, s trénermi si rozumie a zjavne tu prišiel o mozog, keď sem pozval svoju ex, k čomu sa rýchlo dostaneme keď dohrá zápas. Tešila som sa na neho, plánovala som tento víkend, vybavovala som si voľno a nakoniec zbadám ju? Ľúbim ho, ale aj ja mám svoje hranice a toto ma ranilo. Počkám si na vysvetlenie. Neletela som sem aby som si následne zbalila svoje saky paky a odletela bez toho aby mi povedal, čo sa to tu kurnik deje.

Číslo deväťdesiatsedem schádzalo dole z ľadu, keď jeho pohľad zaletel nahor. Smerom k slečne o ktorej tvrdil, že ju nikdy už nechce vo svojej blízkosti. Pozrel sa na ňu predtým ako sa skryl pod strechu striedačky. Opakovala som si stále aby som bola kľudná a zbytočne sa nenervačila. Ono to ale vôbec nie je ľahké, keď počujem jej piskľavý hlas a vidím ju naskakovať ako roztlieskavačku.

Celé tri tretiny ako aj s prestávkami medzi nimi som bola ako na ihlách. Z bufetu som si nezobrala ani vodu a len som sedela na mieste, premýšľajúc čo tu robí a prečo tu je. Ivan mu o mojej prítomnosti nepovedal. Taká bola dohoda. Prekvapím ho po zápase pred šatňami. No po tomto ho mám chuť leda tak pred šatňami dobiť šiltovkou a otrieskať mu ju o hlavu. Po zápase, ktorý vyhrali 5:4 som podľa jeho inštrukcií predsa len zašla dole a dlhou chodbou som si to mierila k šatniam, avšak zasekla som sa v strede chodby, vďaka piskľavému hlasu.

"Alexííííí." zavriem oči aby som sa nadýchla a zhlboka vydýchla. Je trestné, ak ju odtiaľto odvlečiem s jej vlasmi v mojej hrsti? Ak mám voči niekomu averziu, je to práve ona. "Hral si skvelo! Ako kráľ!" počujem ju chváliť. Moje nohy sa vyberú samé svojím smerom. A veru nie je to k šatniam, kde stál s jeho ex. Potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu. Potrebujem vzduchu. Von vypálim cez dvere, zhlboka sa nadýchnem a kontrolujem svoj hnev, skrytý pod pokrievkou. Bola som naivná? Som naivná? Čo sa tu materinej mačky deje?

Dvere od štadiónu buchnú. "Alexis!" otočím sa za českým prízvukom. "Proč nejsi tam? S Alexem? Kdo je ta holka u něj?" zmätene sa ma opýta.

Zasmejem sa ironicky a smutne zároveň. "To je jeho ex priateľka, o ktorej mi tvrdil, že ju ani vidieť nechce a hľa kde je. Vo Fínsku, vo VIP zóne a mne nepovedal ani pól slova. Bola som hlúpa, že som sem išla a chcela ho prekvapiť."

Zamrká jedenkrát, dvakrát, trikrát a vždy po sebe rýchlo až som to prestala počítať. "Jeho ex přítelkyně? Děláš si legraci?"

Smutne sa na neho usmejem. "Bohužiaľ nerobím."