Hra života

-21-

Alexis

Stál predo mnou. Pred vchodovými dverami nášho domu. S jednou rukou vo vrecku a v druhej držiac telefón. Vlasy má schované pod šiltovkou otočenou šiltom dozadu. Aj cez tmu na sebe cítim jeho hnedý pohľad, ktorým ma skúma a zisťuje či som v poriadku. Skenuje ma ním, tak ako to vie len on. Opatrne, pozorujúc každý môj pohyb, zamračenie a tak zisťujúc či som zvonka v poriadku.

"Natália mi odovzdala tvoju kresbu aj odkaz." povie potichu uvedomujúc si koľko je hodín,  a že začal nočný kľud.

"V odkaze bolo aby si zavolal." podotknem šeptom. Srdce mi bije niekde v krku.  Cítim ako sa mi v krku hromadí grča, cez ktorú sa ťažko rozpráva. Nedokážem uveriť tomu, že predo mnou stojí v celej svojej kráse. Tu a pritom mohol byť na párty alebo so svojou najlepšou kamarátkou.

Schová telefón do vrecka a urobí krok dopredu. "Inštrukcie neboli presne podané." vyhovorí sa ľahko. Urobí ďalší krok, vďaka ktorému príde do svetla ktoré vychádza spoza mňa, a ja vidím jeho pohľad plný obáv a jemnosti.

"Choď sa zabaviť Alexander." jednou rukou si objímem pás, tú druhú nechám voľne pustenú pri tele. Nechávajúc nech mi ju chladný, skoro zimný vánok, hľadí a zabaľuje do studenej prikrývky.

Zakrúti nesúhlasne hlavou. "Som tam kde mám byť." natiahne ku mne ruku vezmúc do nej moju ruku pustenú pri tele. Pritiahne si ma jemným pohybom k sebe a zabalí ma to teplého, vrúcneho objatia. Pevne, ale zároveň nežne ma zviera v náručí opierajúc si bradu o moju hlavu. Zabalím sa do neho, hľadajúc v ňom útočisko, ktoré mi posledné dni chýbalo. Skrývajúc sa pred okolitým svetom. Pred krutou realitou. Hľadajúc útechu. Poskytuje mi jedným objatím všetko ba viac. Schúlim sa k nemu pevne ho jednou rukou držiac za bundu.

"Tušil, že tvoje odmlčanie nie je kvôli tomu dňu na štadióne." zamrmle potichu jemne ma stisnúc k sebe viac. Nadýchnem sa jeho čerstvej vône. Silný mentolový sprchový gél mi udrie do nosa miešajúc sa s jeho pánskym parfumom. Dám mu za pravdu kývnutím hlavy. Áno bála som sa toho, že mu odovzdám srdce a on odíde. Desí ma to, ale ten pocti pokojnosti a bezpečia, ktorý pri ňom mám je silnejší. Bála som sa toho, že ho kvôli mojej aktuálnej situácie stiahnem dole. Neplánovala som si ho pustiť k srdcu, ale život to chcel inak. On je ale športovec, ktorý má pred sebou sľubnú kariéru. Nechcela som aby si o mňa robil starosti a mal ma na pozore. Vedel o mne všetko. O mojich pocitoch, ktoré ma pohlcovali a prinášali na temné myšlienky. On na mňa dohliadal, rozptyľoval ma a trávil so mnou čas. I keď mal hlavu plnú školy a tréningov na štadióne. Nechcela som mu pridávať na starostiach. Preto som v ten deň odišla rýchlo a nečakane. Ťahať ho dole bolo to posledné po čom som túžila. Mal sa sústrediť na školu, na hokej, na detské tréningy. Nie dozerať na mňa a ľutovať moju aktuálnu životnú situáciu.

On si ako tvrdohlavý hokejista postavil hlavu a nenechal sa odbiť trápnym nedvíhaním telefónu. Prišiel za mnou. Konal tak ako mu srdce ráčilo. Vlastnosť, ktorú si na ňom cením najviac. Je mužom činu. Čo si zaumieni to urobí, ako aj teraz.

"Poď dnu." šepnem odtiahnuc hlavu od jeho hrude, pozerajúc na neho zospodu. Naše pohľady sa stretnú a mňa naplní teplo rozprestierajúce sa mi po celom tele.

Prižmúri oči na dom a potom na mňa. "Všetci spia a otec nie je doma." odpoviem na jeho otázku vpísanú v tvári.

"Dobre." kývne a nechá sa za ruku vtiahnuť do domu, v ktorom je príjemne teplo. Usadím ho v obývačke.

"Dáš si niečo? Čaj? Kávu? Vodu? Niečo na jedenie?" vymenujem všetky možnosti. Presne si pamätám jednu noc po zápase, kedy sa nahrnul do reštaurácie a zjedol dve veľké porcie palaciniek s nutelou, šľahačkou a ovocím.