Hra života

-19-

Alexander

Od štvrtkového korčuľovania som ju nevidel. Neozvala sa mi, neodpovedala na moje správy a ja som naberal pocit, že sa mi vyhýba. Potom čo sme si povedali na ľade odišla rýchlo a nečakane. Nechala ma stáť samého na ľade, zmäteného z jej priznania, ba skôr prekvapeného. Hľadel som na ňu ako si rýchlo vyzúva korčule a prezúva sa do svojej obuvi. V hlave som mal len jej slová a bolestný pohľad. Nič viac. Bála sa a vyjadrila svoj strach predo mnou. Až kým som si to uvedomil bolo neskoro. Utekala ku dverám  a kým som ku nim prikorčuľoval začali sa dnu hrnúť ľudia. Stratil som ju v dave. Márne som kričal jej meno. Utiekla predo mnou, pred pravdou a vysloveným strachom. Mal som zareagovať skôr, rýchlejšie a porozprávať sa s ňou o tom.

Bol som z toho na prášky? Áno. Dokonca až tak, že som zašiel do reštaurácia, kde som si vyhliadol jej kamarátku. Tá mi stihla najprv vyčistiť žalúdok, a až potom si ma vypočula a začala ľutovať. Prezradila mi len toľko, že Alexis ťažko odovzdáva a otvára svoje srdce a je to pre ňu všetko vždy ťažké. Viac mi nepovedala. Ako správna kamarátka mi povedala, že si mám počkať kým to Alexis všetko spracuje a príde za mnou sama. Ona je tá čo mi o tom má povedať a nie Denisa. Neupokojilo ma to natoľko aby som si z toho nerobil veľkú hlavu.

"Alí!" Natália sa mi vrhne do náručia objímajúc ma pevne ako kliešť. Oviniem ruky okolo jej pásu a sám pre seba sa usmejem.

"Neverím, že si to stihla." poznamenám potichu.

Odtiahne sa odo mňa. "Síce som prišla priamo z letiska, uťahaná ako pes ale tvoj zápas som si nemohla nechať ujsť."

Natália bola teraz posledné tri týždne na dovolenke. Občas mi napísala, inak si užívala teplo a pokoj, čo som plne chápal.

"Vážim si tvojho príchodu." venujem jej úsmev, ktorý mi opätuje.

"Čo by som to bola za kamošku, keby neprídem pozrieť ten tvoj nový objav?" nadvihne obočie pozrúc sa na tribúny, ktoré sa plnia ľuďmi. Hľadala jednu osobu s ryšavými vlasmi, o tom niet pochýb. Medzi písaním som jej stihol povedať, len toľko, že si s Alexis rozumiem a chcem ju vo svojom živote. Na viac som sa nezmohol. Sám som v sebe ešte nemal všetko upratané a musel som zistiť čo za pocity ku nej to vo mne driemu.

"Natália, neopováž sa ma strápniť. Ani neviem či dnes príde." posledné slová poviem potichu. Obávam sa jej neprídenia, ak by prišla bolo by to prekvapením.

"Stalo sa medzi vami niečo?" opýta sa opatrne dotknúc sa mojej ruky.

"Stalo sa mnohé Naty." povzdychnem si.

"Alex." zašepká moje meno nežne. "Ty si sa do nej zaľúbil." skonštatuje si pre seba. Nadýchnem sa pripravený odporovať, nato mi však stisne ruku a zakrúti hlavou. "Poznám ťa lepšie ako svoje Louboutin lodičky. Videla som tvoj sklamaný pohľad, strach v očiach. Si môj najlepší kamarát Alí a záleží mi na tebe. Môžeš sa mi zdôveriť."

Na jednej strane som vedel, že môžem, ale na tej druhej mi stále v hlave blikala červená kontrolka. Je kamoška nie len so mnou ale aj s Petrou. Čo vie Natália vie automaticky aj Petra. Nechcem aby tá pijavica vedela čo i len kúsok z mojich pravých pocitov. Viem ako by to dopadlo. Tak ako v reštaurácií, kedy prišla za Alexis Petra a začala jej do hlavy bulikať kaleráby.

"Zatiaľ nie je moc o čom hovoriť." zahrám to do autu. "Ak by bolo určite by som ti o tom povedal." zaklamem jej po veľmi dlhej dobe. Snažím sa jej klamať čo najmenej, a aj to vždy klamem lebo Petra. Takto je stále okrajovo aj v mojom živote, pretože Naty je síce úžasná ale neuvedomuje si, že sme sa rozišli a stále o nej hovorí.