Hra života

-8-

Alexis 

Hnev ma prešiel po pár minútach čo sedel na barovej stoličke ale nepriznala som sa mu. Tvárila som sa vysoko urazená, i keď som nebola. Nemal hovoriť to čo pravda nie je a nevie o čom rozpráva. Nemal sa tváriť ako kráľ mudrcov, ktorý všetkým rozumie a každého pozná. Mohol si odpustiť jeho slová, ale tiež som toho mohla na začiatku povedať menej a nepovedala. Obaja sme otrasní v komunikácií a ja zisťujem, že jediná konverzácia, ktorá bola bez zbytočných hádok bola na zemi pred zimným štadiónom v obklopení pochmúrnou témou. 

Po jeho vyletení na moju osobu sme sa nerozprávali. Pozdravili sme sa keď odchádzal ale inak v tichu sedel a ja som pracovala. Odchádzal tesne pred uzatvorením reštaurácie venujúc mi dlhý ospravedlňujúci pohľad, nad ktorým som mávla rukou na znak, že to je za nami. Dlho som sa nedokázala hnevať pre banality. 

Nasledujúce posledné dva dni do víkendu boli pre mňa unáhlené a hektické. Mamku som viezla vo štvrtok na vyšetrenia do Bratislavy aby sa zistilo kedy môže začať brať posledné udržiavacie chemoterapie a hneď potom som letela do práce, kde bol totálny frmol. Všetci si zmysleli, že bude zábava vo štvrtok do noci a v piatok celý deň sedieť v reštaurácií akoby nemali nič iné na práci. Mali sme narvané tak ako cez víkendy nie. Nohy ma boleli, spánok bol minimálny a myslela som, že zomriem od únavy. Bolo toho na mňa akosi priveľa ale na moje počudovanie som to zvládla s prehľadom. Obávala som sa pracovať ako čašníčka skrz výdrž, ktorú musia mať. Stoja na nohách viac ako osem hodín denne, usmievajú sa a skrývajú únavu za falošnými úsmevmi. Obdivovala som ich a teraz som sa stala jednou z nich uvedomujúc si, že na všetko sa dá zvyknúť. Aj na únavu.

Po odpracovanom celom týždni ma čakal víkend voľný. Pred dvomi rokmi by som vedela čo urobiť. Išla by som na najbližšiu párty a poriadne by som sa odviazala. V dnešnej dobe som sa pozastavila a premýšľala som, čo ja budem robiť cez toľkého voľna. Koľko hodín budem mať pre seba a ja som sa z toho nedokázala spamätať. Čo urobiť? Kam pôjdem? Porobím niečo doma? Čo navarím? Toto zmýšľanie a pokladanie si týchto otázok je pre mňa posledné dva roky normálnou vecou. Odkedy mamke diagnostikovali rakovinu starala sa síce o domácnosť ona, aj teraz sa stará, ale niekedy jej treba pomôcť. Vtedy som tu ja. Po chemoterapiách jej býva zle, necíti sa niekoľko dní dobre a ja ju musím zastúpiť. Teraz, keď ju budú len udržiavať to bude o čosi ťažšie. Je bojovníčka, ktorá sa nevzdáva a bude bojovať ako doteraz, ale únava a slabosť sú svine. Zožiera ju to zvnútra. Vidím to na nej. Ako rapídne chudne, stráca sa mi pred očami. V očiach má odhodlanie, ale jej telo nie je také silné. 

"Nepôjdeme cez víkend do kina?" prosíka ma Lukáš pozerajúc na mňa veľkými hnedými očami. 

Založím si ruky na prsiach. "Horor?" 

"Ale vieš aký dobrý? Trailer bol brutálny. No ták Alexis. Poď so mnou. Musíš ísť, inak ma nepustia." mrnčí ako malé dieťa, ktorým aj stále je. 

"Kedy to ide?" povzdychnem si. 

"V sobotu o dvadsať dvadsať. Kino si vyber aké chceš." už mu oči žiaria ako dva uhlíky radosti. 

"Ou." uhlíky zhasnú. "Už niečo mám. Ak by si mal záujem môžeš ísť so mnou. Určite sa ti tam bude páčiť." navrhnem mu ako kompenzáciu. Dlhšiu dobu sme ako súrodenci spolu nič nepodnikli a mne výlety s ním chýbali. Hlavne turistické pri ktorých nadáva a dychčí akoby ubehol tridsať kilometrový maratón. Pche. Vraj futbalista. 

"Kam ideš?" prižmúri na mňa oči. "Nakupovať s tebou nepôjdem a ani na túru." oznámi mi ako samozrejmosť. 

"Nepoviem, ale ak sa necháš prekvapiť o to viac sa ti to bude páčiť." sprisahanecky sa na neho usmejem.