Hra života

-11-

Alexander

Potreboval som to. Odísť. Vypustiť všetky myšlienky, ktoré ma zožierali. Termíny zápočtov a skúšok, ktoré ma v snoch strašili. Nutnosť vypadnúť zo sveta a na pár hodín sa ocitnúť v inej dimenzii je plán, ktorý vyšiel do bodky a všetky moje trápenia som nechal pri vstupných dverách. Zatvoril som za nimi veľké dvojdverové mohutné dvere, za ktorými sa nachádzali schody nadol vedúc ma priamo do srdca hudby, párty, ľudí, alkoholu a zábavy. Alkohol moc nemusím, ale dnes som sem prišiel s jasným cieľom. Jeden panák vodky a až do konca dňa nealko miešaný drink. Postačí mi jeden panák na ututlanie mysle, ktorá potrebovala vypnúť a dopomôcť k tomu jedným malým, nevinným panákom. Počas sezóny nepijem, vyhýbam sa alkoholu ako čert krížu, ale táto sezóna mi dáva rany ako iná nie. Poruším svoje pravidlo, pre jeden poldecák, ktorý mi nič neurobí a nenapácha žiadne škody.

Prísť sem bolo najlepším rozhodnutím už v tak pokašlanom týždni. Tento víkend máme voľno, ale tréner sa rozhodol dať tréningy aj cez víkend a oba samozrejme neskoro večer, kedy som sa chcel plne venovať učeniu, keďže ráno v sobotu som mal s deťmi zápas. Do toho na sobotňajší zápas dobehla moja ex tváriaca sa, že nevedela o tomto zápase a tak ostala až do konca prepaľujúc ma očami akoby ma chcela nimi zjesť. Po zápase a rozlúčení sa s deťmi som rýchlo utiekol zadným východom pre hokejistov aby som sa s ňou nemusel stretnúť. Môj deň už bol tak či onak na nič a ona by ho len zaklincovala. Aj dobre, že som zdrhol ako pes s utiahnutým chvostom medzi nohami. Večer na tréningu do mňa nezabudol rýpať Rodžer, ktorý sa v bráne rozvalil ako mech a pri nájazdoch ma provokoval. Neustále ju spomínal. Hovoril o nej. O ich spoločných dňoch. Správach. Telefonátoch. A mňa? Vytáčalo ma to do výšin. Na mňa sa naštvala ako urazená pubertiačka ale sukničkára prvej kategórie si k sebe pustí s otvorenou náručou podávajúc mu všetky kľúče od jej vnútra.

Ktorý fakt ma štval viac neviem. Či ten, že sa otvorila práve nemu alebo to ako ľahko ho vpustila do života nenamietajúc? Boh vie. Jedno viem ale ja. Hnevalo ma, že ma vytesnila a označila náš spoločný čas za chybu. Prišla sama. Podporila ma. Zahrialo ma to pri srdci. Dodalo mi to sebavedomie a ona ho potom rozdupe na prach slovami, že to všetko bola jedna veľká chyba, ktorá sa už opakovať nebude. No nezabi tú ženu a jej ústa, ktoré rozprávajú skôr ako si slová premyslí.

Potreboval som od všetkého vypnúť. Vypustiť z hlavy školu, hokej, Rodžera a dokonca aj ju. Musel som sa precítiť. Vymazať všetko z hlavy a dovoliť si na pár hodín nemyslieť, neanalyzovať. Moje telo potrebovalo odreagovanie a zábavu v inom prostredí ako som sa doteraz nachádzal.

Hudba mi pri vchode vbila do uší, ale schádzaním schodov nižšie a nižšie mi udierala do hlavy mátajúc ma spevom. Samovoľne som začal kývať hlavou zo strany na stranu  a ramenami do rytmu hudby. Pri tancovaní som prechádzal pomedzi ľudí priamo k baru, kde už sedel Samo vyškierajúci sa na mňa ako slnko na hnoji.

"KONEČNE!" zakričí hlasno aby prekričal hudbu a chlapsky ma potľapká po ramenách. Usadím sa na barovú stoličku vedľa neho a kývnem na známu tvár dievčiny ukazujúc jej ukazovákom jeden. Znak jedného poldecáku a ona vedela akého. Nie som tu prvýkrát. Každý barman vie moju objednávku mimo mojej sezóny. V sezóne len ukážem na nápojový lístok a vedia, že ma môžu prekvapiť hocičím bez alkoholu.

"Už som si myslel, že si sa zmenil na starého páprdu čo bude len doma sedieť nad knihami." zakričí mi do ucha. Päsťou ho udriem zľahka do ramena krútiac hlavou. Len v jeho snoch by som sa na takého zmenil. Som mladý prečo by som mal len nad knihami sedieť? Vysoká je fajn, ale uprednostňujem učenie sa tesne pred skúškami. Pod tlakom, stresom a nervozitou mi ide učenie vždy lepšie a hecuje ma to naučiť sa všetko. Ba aj poznámky pod čiarou vždy viem. Ako správny nerd, ktorým som nikdy nebol.