Hra života

-23-

Alexander 

"Ako si o tomto dozvedel?" spýta sa ma prekvapená Alexis, ktorá drží za ruku Liu a kráčajú vedľa mňa, kým naše prsty sú prepletené. 

"Lia zbožňuje zvieratá, a keďže som jej sľúbil, že s ňou budem jeden deň tak som našiel túto úžasnú kontaktnú zoo v Ľubine, ktorá nie je ani ďaleko a ani zaplnená ľuďmi. Zároveň nebudeme v preplnenom meste. Nerád ju beriem na tie detské ihriská, kde sa ani nezahrá a je to tam všade betón a nič z toho. Rád ju beriem na výlety, z ktorých si niečo zoberie a na ktorých uvidí niečo nové. Teraz budeš vo výletoch zakomponovaná aj ty." vysvetlím jej a pri poslednej vete na ňu mrknem. 

Moja sestra si zaslúži viac než len detské ihrisko v meste. Keď mám čas zoberiem ju na výlet, na termálne kúpalisko, k zvieratám, na hrady, zámky či zrúcaniny. Vždy nájdem zaujímavý program, o ktorom ďalší týždeň dokáže rozprávať. Deti by mali mať zážitky a vidieť čo najviac z prírody. To je môj pohľad na vec. 

"Aleba, čo sa nedozviem." povie vážne ale  s jemným úsmevom a perách. "Myslím si, že sa na výletoch dobre zabavíme." podotkne. 

"Mám to brať ako súhlas do budúcna?" s očakávaním sa jej spýtam. 

Súhlasne prikývne, a ten vyjadrí aj slovne. "Áno." 

Srdce si zaplesá radosťou. V porovnaní s mojím predchádzajúcim vzťahom, kde moja ex polovička so mnou a s Liou nikde nechodila, je toto príjemná zmena. Veľmi príjemná a pozitívna. V dnešné ráno som zariskoval, keď som jej len tak oznámil, že má poobede plány. Vedel som, že môže povedať nie alebo sa zatváriť ako kyslá uhorka po príchode na miesto. Lenže už dávno som si uvedomoval, že ona nie je taká ako Petra. Alexis je iná a na veci a udalosti sa pozerá iným pohľadom. Asi to bude aj tým, čím si prežíva v súkromí a za ďalšie viedli ju tak rodičia. Nie raz mi spomínala ako chodili na spoločné výlety aj s bratom a po ochorení mamky, sa snažila tradíciu zachovávať aspoň ona. 

Od vstupu do zoo sa tie dve viedli samé. Alexis si vždy čupla k Lii a spoločne hladkali zvieratká, kŕmili ich kúpeným jedlom. Ona jej vysvetľovala čo zvieratká papajú a kde ich môže hladkať. 

Dokázal som ich len sledovať a nechával som sa unášať pohľadom na nich dve. V mojom srdci sa uložil príjemný pocit, ktorý ostával po celú dobu návštevy. Bilo pokojne. V bruchu mi uletel neposedný motýľ, ktorý mi tam lietal a šteklil.  Dlhé týždne, až by sa dalo povedať roky, som jeho prítomnosť nepocítil. Hovorí sa, teda každá kniha to tak opisuje, že tento pocit roju motýľov majú len ženy. Keby len vedeli ako sa mýlia. Máme ho tiež, len o ňom nehovoríme. Tento vzácny moment si nechávame pre seba a pre tú, pri ktorej cítime, že je tá pravá jej ho povieme. Pri nej sa objavil veľmi skoro. V rannom štádiu nášho vzťahu. Bral som to ako dobré znamenie. Ako znamenie, ktoré ma usvedčuje v tom, že máme byť spolu a nie náhoda nás k sebe doviedla. 

Držal som sa v ich blízkosti. Neustále som im bol po ruke a už keď som videl, ako malá zívla dvakrát za sebou, vedel som, že je na dnes toho dosť. Domov sme prišli krátko pred siedmou. Malú som vyložil a vo dverách ju odovzdal. S Alexis v aute som vyšiel na hlavnú cestu, po ktorej som išiel priamo k priehrade. Bude tam kľud, ticho. To potrebujeme k rozhovoru, ktorý sa chystám s ňou mať. Musí byť medzi nami čistý štít. 

Zaparkujem na veľkom parkovisku, z ktorého by sme za svetla mali krásny, čistý pohľad na vodu a odrážajúce sa kostrbaté slnko na jej hladine. Takto v nej vidíme odraz mesiaca a pár hviezd, ktoré svietia najjasnejšie a odrážajú sa v nej. 

"Deje sa niečo?" odpúta sa a otočí sa na mňa. "V zoo si bol akosi ticho." 

Urobím to isté, s rozdielom, že si sedačku odtiahnem čo najďalej. "Pozoroval som vás." priznám. "Chcel som si užiť ten moment."