Hra života

-10-

Alexis

Neprišiel. Neočakávala som od neho nič. Príchod s úsmevom ani chrliace výhovorky na ďalší deň a dlhé ospravedlnenia. Nečakala som, že sa tu zastaví pre ružovú pásku, po prehratej stávke. Mrzelo ma to? Nie. Sklamal ma? Nie. Alexander je stále pre mňa veľkým tajomstvom, ktoré nehodlám spoznávať ďalej. Môj príchod do Trnavy bol nepremyslený a uvedomujem si v kútiku duše, že toho kúsok ľutujem. Neviem čo som si myslela, keď som tam prišla. Načo som tak urobila? Moja spontánnosť nepozná hraníc ale on mi v ten deň za to stál. Videla som smútok a bolesť v jeho očiach. Je odhodlaný hrávať v druholigovom tíme, kde sa cíti ako doma a zahadzuje šancu pri prvoligovom, kde ho chlapi berú ako súčasť rodiny. Oberá sa o pocit domova v inom tíme, z presvedčenia, že tento, ktorý berie ako domovinu je pre neho najlepším zázemím. Chcela som tam byť a podporiť ho, ale nemala som to robiť. Nielenže brat do mňa odvtedy hučí, že ho začal Alex sledovať na sociálnych sieťach ale vyzeralo, že som prišla lebo sa mi páči. Všetky dievčatá na mňa zazerali, čo mi bolo úplne jedno, avšak stále vo mne driemalo ako ma vidí on. Ak by ma videl tak ako dievčatá na tribúne, radšej by som sa pod zem prepadla.

"Môžeš ísť domov Lexis." uprene sa na mňa pozrie chlap, ktorého som donedávna nepoznala a predsa sa mi stal blízkym veľmi rýchlo a nečakane.

"Zvládam to." utnem ho prirýchlo.

"Vidím tvoje kruhy pod očami. Otec ti sám povedal, že môžeš odchádzať dve hodiny pred zatvorením aby si bola skôr doma a pomohla bratovi." natiahne ruku smerom ku mne načo len pokrútim hlavou. Stiahne ju s povzdychom.

"Nebuď tvrdohlavá ako mulica." zamračí sa. "Chceš sa tu uhnať alebo doma pomôcť? Vyhoríš ale tvoj brat ťa potrebuje. Si pre neho opora a silný bod, ku ktorému vzhliada." prehovára mi do duše, až mi to podivné príde.

"Rodžer nebuď múdry ako rádio a radšej mi porozprávaj o vašom zápase cez víkend. Zaujíma ma ako ste hrali vonku so silným súperom."

Sklopí instantne hlavu nadol s povzdychom hodným medveďa. "Ani mi ten zápas nespomínaj. Som nasratý len si na neho spomeniem."

"Hovor." vyzvem ho zvedavo. Alexander nehral a preto sa nik nemôže sťažovať na neho. Som zvedavá ako hrali bez neho, keď on medzitým v Trnave viackrát zahviezdil svojimi prihrávkami.

"V prvej tretine sme dostali tri góle. Vieš čo to je? Tri góle Lexis!! Boli sme stratení. Nedokázali sme sa zorientovať, tápali sme po slamke ale súper bol lepší. Prehrali sme štyri jedna. hanba jak hrom, pretože náš výkon stál za hovno a sklamali sme nie len seba ale aj fanúšikov. Toľko zbytočných faulov, hier v oslabení, že dovidenia. Alex tam chýbal. Dokáže si to vzadu ukočírovať a ukľudniť. Vie vniesť do hry iný pohľad a kričí tak, že ho všetci počujeme. Nehovorím, žeby sa výsledok zmenil, stáli sme za prd, ale on by to celé upratal a doviedol do bodu mrazu. Tréner je posadnutý nenávisťou k nemu a pritom kvalitovo je najlepší z nás. Mám chuť tomu starému zazobancovi jednu vraziť, ale čo by som tým zmohol? Nevidí, že prvoligového potrebujeme ako soľ. Ak sa bude k nemu takto správať, ten tlak bude na neho príliš a buď Alex skončí alebo odíde. Obávam sa oboch.

A vieš čo bol najlepší hlod? Čím na dostal do bodu varu ten starý páprda? Keď vyhlásil, že Alex odišiel hrať do Trnavy sám z vlastného rozhodnutia a on mu nebránil. A vraj sa mu tam darilo lebo prihral na gól a dal gól či čo trepal. No normálne do mňa sto jedov. Pamätám si, ako mu tréner oznámil, že nejde s nami na zápas a ten zdrvený pohľad Alexa mám vrytý do pamäti. On pre tento klub žije a tu mu podkopávajú nohy jedna radosť. Prehrali sme, veľmi vysoko a náš spoločný duch odišiel. Neviem čo sa dialo Lexis. Som sklamaný, nasratý a potrebujem zo seba všetko dať zo seba von, pretože by som ten zápas najradšej vymazal a začal znovu. Prehra bolí, pekelne. Plakať nad rozliatym mliekom viem, že je zbytočné ale och..." hlboko si povzdychne a dvihne ku mne pohľad. Bolesť, smútok a sklamanie sa miešali v jeho očiach.