Hra života

-33-

Alexis

Dovolila som si vybuchnúť v jeho náručí a všetky svoje pocity nechať vyplávať z kútov mojej duše. Dlhé týždne som sa trápila, potápala samú seba rýchlejšie ako Titanic. Vnímala som polovične, pretože jedna moja časť zomrela a prestala žiť, dýchať, vnímať a reagovať. Cítila som sa ako duch, ktorý pláva životom stratený, osamotený nevediac kam zabočiť. Nerozoznávala som dni, hodiny ani minúty. Žila som zo dňa na deň. Až som došla do bodu, v ktorom som necítila nič. Týždeň som mala srdce z ľadu a v žilách mi kolovala ľadová triešť, namiesto horkej červenej krvi. Potom prišiel on. Klišé, ako z najhnusnejšieho romantického filmu, ale bol tu. Chodil za mnou, robil mi spoločnosť čím ma vytáčal do výšin. Tlak mi pri ňom stúpal a ja som si až teraz uvedomila o čo mu išlo. Všetky jeho provokačné úsmevy, výlety denné do reštaurácie, každodenné doprevádzanie malo svoj dôvod. Hnev, ktorý sa vo mne prebudil na neho, na svet, na samú seba ma prinútil znovu cítiť. Rozpálil ľad a zohrial krv, z ktorej sa pomaly stával ľad. Cítila som len vďaka jeho rozhodnutiu nevzdať to a bojovať.

"Nebola som tu odkedy - " vlastný hlas ma zradí. "Som videla ako ju postupne spúšťajú dole."

"Viem." zašepká vedľa mňa Alexander, ktorý mi položí obe ruky na ramená a stisne mi ich v povzbudzujúcom geste. "Postaviť sa svojmu strachu je v niektorých prípadoch to najlepšie čo môžeš urobiť. Prekonáš ho, prijmeš ho a naučíš sa s ním žiť." pomasíruje mi stuhnuté ramená.

"Strach z uvedomenia si pravdy." zašepkám. "Už ju nevídam ráno pozerať sa na mňa z vrchu stola. Nevidím jej úsmev, nepočujem jej krásny zamatový hlas, necítim jej vôňu. Je to... akoby sa vyparila zo života a nebola, ale pritom všetci vieme, že existovala, dýchala, smiala sa, karhala nás."

"Tvoja mamka bola úžasná, silná žena, ktorá bojovala do posledných chvíľ. Bola na vás hrdá a to čo si želala bolo, aby ste aj po jej smrti žili. Našli šťastie a pokoj. Ona ten svoj už našla. Je tam kde necíti bolesť, netrápi sa ale dohliada na vás. Nikdy úplne neodišla. Navždy ostane vo vašich srdciach."

Otočím sa k nemu a objímem ho okolo pása. Hlavu zaborím do jeho hrudníka. Počujem ako mu pokojne bije srdce, kým obmotá ruky okolo môjho útleho tela a pritiahne si ma k sebe bližšie. Zaborím sa do jeho vône a ochrany. Nie všetci hokejisti sú vypatlaní namyslenci bez mozgu. On je toho dôkazom. Nikdy som sa nevidela so športovcom. Nikdy som netúžila po hokejistovi, ktorý bude nesebavedomý a ponižovaný. Nechcela som ho, ale dostala som ho. Osud a konštelácia hviezd zabezpečili, že sme sa v tú noc stretli. Za nie prívetivých okolností, ale prebehla medzi nami iskra, ktorá sa v nás usadila a rástla ako sme sa spoznávali. V ten deň, keď som sa s ním rozišla s horkou hlavou a zasadeným semienkom žiarlivosti, som urobila chybu. Nechala som rozhodnúť hlavu, z ktorej sa parilo ako z parného hrnca a nad mysľou mi prevzala kontrolu žiarlivosť a strach. Neublížil mi on, ale ja sama sebe. Nechala som city prevziať kontrolu a nenechala ho vysvetliť ani pól slova. Urobila som záver, ktorý nebol správny a z toho sme trpeli obaja. Mojou chybou a jeho hlúpou dobrosrdečnosťou. Viem, že to nemyslel zle, ale ona mala iné úmysly, ktoré on za tým nevidel. Niekedy je slepý ako patrón.Už len to, že prišiel na pohreb, aj keď sme neboli spolu mi ukázalo, nie pripomenulo, akým chlapom je. Chlap, ktorý drží svoje slovo a splní čo povie. Stál pri mne v tej najhoršej chvíli môjho života a stále stojí. Znáša moje slzy, môj plač, moje slová plné smútku. Pevne pre mňa stojí na nohách a drží ma nad priepasťou. Nepúšťa ma. Vyťahuje ma z nej k svetlu, ktoré pre mňa predstavuje. Svetlo života, lásky a znovu nadobudnutého šťastia.

"Ži Alexis." zašepká do ticha. "Ži a nepremárni ani sekundu zo svojho života."

V hlave mi zaznie jej hlas. Povedala mi to isté pár týždňov predtým ako zomrela a v deň jej úmrtia mi to zopakovala. Chcela aby som žila. Plnila si sny a bola šťastná. Nič iné odo mňa nežiadala. Nežiadala aby som sa postarala o rodinu. Videla, že som obetovala mnoho počas jej choroby. Obetovala som samú seba, svoj čas a všetok som si ho vyhradila pre rodinu a pomoc. Teraz nastal čas, aby som rozprestrela krídla a dovolila sa zhlboka nadýchnuť. Nadišiel čas urobiť rozhodnutia, ktoré som sa doteraz bála urobiť. Musím myslieť aj na seba. Byť trochu sebecká.