Hra života

-27-

Alexis 

Sviatky a Silvestra sme si užili v rámci možností spolu. Vianoce sme obaja trávili s rodinami a na druhý deň sme boli spolu, pričom sme si odovzdali darčeky, načo stále s úsmevom spomínam. Prišiel aj s Liou ku nám domov. Bála som sa prvej väčšej interakcie s mojou rodinou ale zbytočne. 

25.decembra 

Netrpezlivo som ho očakávala v obývačke v spoločnosti môjho mladšieho brata, ktorý sa na neho tešil hádam viac ako ja sama. Postával pri okne a pozoroval cestu, kedy sa tam objaví postava hokejistu, ktorého ospevoval až do nebies. Schválne som mu nespomínala Liu, ktorá príde s ním, pretože to by som si vypočula námietok viac ako paragrafov v jednom zo zákonníkov. 

"Už je tu... už je tu a.." zasekne sa v tešení. "Je s ním aj Lia." zamrmle otrávene. Lukáš a malé deti nie sú veľká láska, ale ona ho zbožňuje a stále sa pýta len na Lukáša. Nevie oceniť jej záujem, ale počkám si kým príde do štádia, kedy sa bude pozerať po dievčatách a pripomeniem mu jeho nezáujem o dievčatá. 

"Uistila som sa, že sú zdraví. Keby ti nejako bolo zle, povedz mi a odídeme, dobre?" podídem k mamke, ktorá sa presunula z kuchyne do obývačky a posadila sa na gauč. 

"V poriadku zlatíčko." prívetivo sa na mňa usmeje. "Teším sa." 

Potom čo som našim oznámila, že Alexander príde aj s menšou sestrou, tak som sa stretla s príjemným šokom v ich tvárach a následnej pozitívnej reakcii. Myslela som si, že budú proti ale prekvapivo súhlasili rýchlo. Chcú ho spoznať viac, porozprávať sa s ním. Prekvapilo ma to? Áno. Nikdy sa nezaujímali o môj vzťah predtým, ba Nikolasa nemali vôbec radi. Oco po ňom zazeral a mama mu patrične dávala najavo, že u nás nie je vítaný. 

Alexandra privítali s úsmevom a nadšením. Spolu sme sa naobedovali až sme zakotvili pri stromčeku, kde bolo ešte pár darčekov. Ako by som mohla zabudnúť na darčeky pre neho a jeho sestru? Čakali ich tam zabalené a k nim pribudlo pár v inom baliacom papieri, čo znamenalo, že ich priniesol on. 

"Nemal si si robiť starosti." zamrmlem mu do ucha. Sedíme vedľa seba na zemi pozerajúc sa na Liu a Lukáša ako si rozbaľujú darčeky. 

"Lebo ty si si ich nerobila." podpichne ma vtisnúc mu bozk na spánok. 

"Alex čo je to?" spýta sa ho môj brat, ktorý v rukách drží Fínsku vlajku. "Chceš mi naznačiť, že mám čo? Odísť do Fínska a zamrzol tam?" 

Zasmeje sa až sa mu rozvibruje hruď. "Ale kde. Moja kariéra pokračuje o kúsok ďalej ako do Trnavy." 

"Počkať." zhíkne môj brat ako pubertiačka. "Budeš hrať vo Fínsku? V tom Fínsku? Hore vo Fínsku?" pýta sa otázku za otázkou. 

Šepne mi do ucha. "Nie je to náhodou tvoj brat?" myknem ramenami a usmievajúc sa. Má takú istú reakciu akú som mala ja v nákupnom centre. "Áno po tretieho januára odchádzam do Fínska a začnem hrávať tam. Chcel som ti dať môj nový dres, ale nestihli ho vyrobiť, takže ako sa Alexis vráti z jej výletu prinesie ti nový dres." 

"Aj ja chcem ísť do Fínska." pozrie na našich rodičov. "Mama.... oco..." zatiahne vážne. "Fínsko nie je tak ďaleko a - " 

"Ušetri si dych Lukáš." stopne ho otec. 

"Ale - " zamračí sa nahnevane. "Žiadne stavenie hraníc? Musím byť vyznamenaný na konci roka? Dostať jednotky z písomiek? Nič? Len to zmetieš zo stola?" zafuní ako malé nahnevané šteňa. "Prečo Alexis môže ísť a ani ste nič nepovedali?" ohradí sa urazene.