Hra života

-7-

Alexander

Ubehol týždeň, odkedy som sa naposledy rozprával s Alexis a ja mám stále v živej pamäti ako jej po tvári stekali slzy a s akou bolesťou a strachom mi rozprávala príbeh jej rodiny. Vedel som, že sa to deje. Vedel som, že rakovina je kurva a prichádza rýchlo, nečakane a zasiahne naokolo všetkých aj tých, ktorých sa to priamo netýka. Mňa sa to netýkalo a príval sĺz som nedokázal zastaviť. Oberala ma o slová, o čisté zmýšľanie. Snaha rozprávať sa vyrovnane jej vydržala len chvíľu, ale chápal som ju. Na jej mieste by som sa zložil a plakal niekde doma v prachovom kúte. V nej však driemala sila. Sila akou nedisponuje ani najsilnejší chlap na svete. Psychická sila, ktorá jej dodávala určitým spôsobom energiu hýbať sa vpred. Ak by som ju nazval silnou, neznamenalo by to nič. Je to slabé slovo, ktoré by ju ani zďaleka neopisovalo. Bola o čosi viac. Znášala toho viac a vedel som, že v jej slovách bolo aj veľa nevypovedaného, ktoré si stále nechávala pre seba.

Po jej priznaní som nevedel sformulovať jednu zmysluplnú vetu. Povedať mrzí ma to, mi prišlo úbohé a musela to počuť už miliónkrát. Čo zmení moja ľútosť? Nič. Prejavím jej súcit a pošlem ma do riti skôr ako stihnem tie slová dopovedať. Ona o tie slová nestojí. Vidím to na nej. Mala to vpísané v tvári. Akoby sa modlila aby som ich nevyslovil. A ja som tak neurobil. Vyhovel som jej tichej prosbe, ktorá ku mne bola vysielaná. Avšak nevedel som čo povedať. Ako reagovať. Aké slová by boli v tejto situácií vhodné použiť. Nestretol som sa s človekom, ktorý by mal v živote niekoho kto trpí rakovinou. Chorobu, ktorá človeka zožiera zaživa a hockedy nie je už možnosť pomôcť. Ako u jej matky. Niet pomoci. Vedomie, že každým dňom prichádzate o človeka, ktorého zbožňujete a milujete celým srdcom musí byť .... hrozné a zdrvujúce. Tá bezmocnosť kolujúca v jej žilách musí byť na nevydržanie.

Z našej krátkej úprimnej chvíľky nás vyrušili moju zverenci, ktorý s ťažkými taškami prechádzali okolo nás zdraviac ma s veľkým úsmevom. Zachránili ma zo zapeklitej situácie, z ktorej som sa nevedel dostať. Nedokázal som reagovať. Robilo to zo mňa zbabelca? Alexander Beňo nedokázal povedať slovo žene, ktorá mu úprimne prezradila z hĺbky duše tajomstvo, ktoré ju ťažilo. Mal som sto chutí prefackať sa. Ak by toto nevedel moja mama, urobila by to za mňa aj dvakrát a ešte by ma pritom vyhrešila ako sopľavé decko.

"Počúvaj, kde lietaš?" zastaví sa pri mne Rodžer, ktorý si zloží z hlavy prilbu a pozrie na mňa upreným pohľadom. Mimo ľadu sa bavíme len málo, je to také zriedkavé priateľstvo, ktoré sa neprehĺbilo do väčšieho priateľstva. Ak ma vidí nepokojného vždy príde za mnou a pýta sa. Je tu pre mňa a ja pre neho, až ma zaráža, že sme túto stránku nikdy nepreniesli cez ľad na pevnú zem do reálneho sveta.

"Asi som niečo posral vieš." opriem si bradu o hokejku a povzdychnem si. Očami hľadím ako ostatní balia puky do vedra a menšie brány dávajú za mantinely.

"V tom bude ženská." skonštatuje. "Je to tá čo u nás robí? Ak ma pamäť neklame, volá sa Alexis Bašková." drgne do mňa.

"Niečo mi povedala a ja som nezareagoval nijako a teraz, po týždni mi príde, že som sa zachoval ako bezcitný chrapúň."

"Po týždni?" hvizdne. "Kamo ty si strašne spomalený." zasmeje sa a následne zvážnie, keď na neho hodín pohľad *bez teba by som to nevedel*.

"Pozri. Priznal si si, že si to posral ale nikde nie je napísané, že za ňou nemôžeš zájsť a porozprávať sa s ňou o tom."

"To je ten problém, že neviem čo na to povedať. Ona nie je ten typ, ktorá by túžila po ospravedlneniach, dlhých ľutovaní a presladených rečí."

"Och to áno." uchechtne sa. "Už tých jej modrých očí jej srší divokosť a vášeň, ale je to žena Alex. Stále má srdce, ktoré má možno zlomené a niekedy stačí iba prítomnosť. Slová netreba."