Hra života

-9-

Alexander

Cítil som na sebe pohľady desiatok dievčat, ale ten jej bol spaľujúci až do kosti, iný a rozdielny. Dokázal som ho vycítiť s vedomím, že jej oči sa upierajú na moju maličkosť pozorujúc ma ako sa kĺžem po ľade. Modré oči ako oceán sa vpíjali do môjho vnútra, poháňajúc ma dnes vpred. Slová, ktoré mi povedala sa mi v hlave vždy na striedačke vrátia a usádzajú sa v mojich útrobách. Pohlcujú ma. Dodávajú mi sebavedomie. Vďaka nim som sa dnes na tomto ľade cítil o kúsok lepšie ako iné dni. Všímajúc si spoluhráčov a ich pohľady, uznanlivé prikývnutia a trénerov spokojný výraz v tvári bolo pre mňa nové, nepoznané a príjemné. Príjemný pocit sa mi usadil po prvej tretine na hrudi a do druhej som išiel s ešte väčším odhodlaním.

Ak ma tréner vyšachoval z hry, ukážem mu o čo prišiel. O akú pomoc v ťažkom zápase sa obral. Dám dnes na ľade zo seba všetko, ako každý iný zápas, ale dnes o čosi viac. Nepomôže mi sťažovať. Musím ukázať svoje kvality na ľade. Inde sa nepreukážem, ale tu, na klzkom povrchu, kde sa cítim ako doma, áno.

Okolo mojich pliec dopadne ťažká ruka. Tréner sa ku mne skloní a pokojným hlasom prehovorí. "Alex ak si veríš, skús to vystreliť na bránu. Mal si veľa šancí, kedy hráči pri bráne odpútali protihráčov a mal si voľné pole. Ver si. Vystrel. Ak tam nepadne nevadí. Strieľaj. Z desiatich rán musí jedna do siete padnúť." potľapká ma po ramene.

"Mal by som nahrať dopredu aby som tím neobral o výhodnejšiu šancu." dovolím si potichu zaprotestovať.

"Teraz ma poriadne počúvaj." nakloní sa ku mne viac a ja mu pozriem do očí. "Tu si v Trnave, pod mojím dohľadom a velením. Viem čo dokážeš. Viem aké kvality máš. Ver mi a hlavne ver sebe a svojim schopnostiam. A to nie len tu. Zober si túto radu aj domov a začni hrať tak ako ti srdce a hlava kážu. Počúvaj ruky, ktoré vedia kedy použiť silu. Počúvaj nohy, ktoré vedia zrýchliť a brzdiť. Počúvaj hlavu, ktorá má všetko pred očami a vie vykalkulovať situáciu do najvhodnejšej partie. Ver svojim inštinktom. A teraz. Padaj na ľad a začni sa počúvať." buchne ma silno po chrbte čo ma nakopne na nohy. Vyskočím na korčule až k mantinelu, cez ktorý preskočím priamo na ľad, ktorý sa podo mnou zachveje.

Ruky na hokejke ma zasvrbia. Pevne ju chytím do ruky, prekorčuľujúc k svojej pozícií. Vhadzovanie puku je na súperovej polovici. Očami preletím po rozložení protihráčov a našich. Sledujem pohyby rúk na rukovätiach. Jemné až nebadateľné hýbanie korčúľ. Všetci sú pripravení po dotyku puku s ľadom vyštartovať do súbojov.

Očami sledujem puk ako dopadá pomaly na ľad, medzi dve hokejky, ktoré sa oň pobijú v priamom prenose. Prenášajúc váhu na ľavú stranu sa odpútam o pár centimetrov od hráčov. Slávo v konečnom boji vyhrá puk. Prihrá ho dozadu Adamovi, ktorý po dvihnutí hlavy prihrá mne a ja hneď puk predám na druhú stranu Milanovi, ktorý si to so súperom za pätami obišiel poza bránu. Prihrá mi naspäť. Hlava hore. Všetci sú obsadení a ku mne sa rúti vysoký a statný útočník.

Vystrel. Vystrel. Vystrel!! Kričí mi hlas v hlave. TERAZ! Zahučí a ja ho po dlhej dobe počúvnem. Oddám sa mu. Hokejku napriahnem a s rozumom a použitím sile vystrelím na bránu. Puk mieri na ľavú stranu, kde na dorazenie prikorčuľoval Milan. Sledujem ako puk letí, míňajúc jedného z obrancov stojacich pred ich brankárom, ktorý si puk všimne na poslednú chvíľu a stihne do nohou odraziť. Milan sa chopí situácie a kým ich brankár kontroluje spodnú časť brány, dvihne puk na hokejke do vzduchu a strelí gól popri brankárovom ramene.

"ÁNO!" rozprestriem ruky s hokejkou do vzduchu v radostnom geste. Vnútro mi zahreje spokojný pocit malého víťazstva. Som šťastný. Nabudený do ďalšieho boja. Pripravený bojovať až dokonca.