Hra života

-32-

Alexander

Od našej spoločnej tichej cesty cyklotrasou ubehli dva dni. Oba som trávil so Samom, Lukášom, rodinou a neskôr v reštaurácií, ktorej pracovala. Vždy som sa usadil do jej revíra a sledoval ju ako zaťala zuby pri pohľade na mňa. Tvár sa jej skrútila do nahnevanej grimasy, ktorú predo mnou nezhodila, keď prišla k môjmu stolu. Dávala mi pociťovať, že ma tu nechce a ja som zotrvával. Stále som tu bol, i keď sa tvárila ako kyslá uhorka. Každý večer som ju odprevadil domov. V tichosti jeden vedľa druhého. Z jej tela vyžaroval plameň hnevu, ale nič mi nepovedala. Držala hlavu nahor, pozerala pred seba a ignorovala moju spoločnosť, tak dobre ako to vie len ona. Tretí deň som išiel s malou pijavicou, čítaj ako mladšia sestra, na krátky výlet do Hodonínskej Zoo. Strávili sme tam dlhé hodiny prechádzania a na Slovensko sme sa vrátili krátko po tretej hodine. Vysadil som ju doma a moje kroky smerovali znovu do mne známej reštaurácie.

Usadím sa na svoje obvyklé miesto. Prvý stôl pred barom. Tak aby som mal na ňu výhľad a sledoval jej vraždiace pohľady mojím smerom. Zbadala ma neskôr ako zvyčajne. Rozprávala sa s Denisou, ktorá sa na mňa mračila tak isto ako Samo, keď som mu oznámil náš rozchod. Oznámil, skôr som sa mu zrútil do telefónu cez facetime a on ma zato zjebal ako malého čokla. Ukazovák s prostredníkom nechá vystreté a ostatné prsty zabalí do päste. Prstami si namieri na svoje oči a potom ich nasmeruje mojím smerom. Gesto. Budem ťa sledovať. Nič iné som od nej neočakával. Gesto, ktoré zaregistruje Alexis a konečne sa na mňa otočí. Jej krásne, dlhé ryšavé vlasy sú zviazané vo vysokom chvoste, z ktorého má pár pramienkov zapletených a ostatné má rozpustené. Ofinu má natočenú do strán. Eliine mi vysvetlila, že sa tomu hovorí curtain bangs. Ľadovo modré oči zabodávajúc sa do mojich mi mrazia krv v žilách, ale odolávam jej pohľadu a udržujem s ňou očný kontakt. Môže byť ľadová, pozerať sa na mňa nahnevane, ale kým v jej očiach vidím cit má zmysel bojovať. Vidím, že jej nie som ľahostajný, i keď v túto chvíľu by ma najradšej zabila. Aj to je cítenie. Aj nenávisť je cit, avšak ona nepociťuje ku mne nenávisť.

Nechápem. Do dnešného dňa to nechápem a asi ani nikdy nepochopím, ako je možné, že je tak nádherná. Pehami posiata tvár, plné ružovkasté pery, oči, ktorými povie viac ako slovami a jej hebká pokožka. Bol som šťastný bastard, keď som ju mohol pobozkať kedykoľvek a kdekoľvek sa mi zachcelo. Keď som ju držal v náručí a mohol som ju oslovovať moja. Prišiel som o ňu, ale môj boj nie je zďaleka u konca.

Obíde bar a pomalším krokom príde ku mne. "Vážená cnosť čo to bude tentokrát?" s nádychom otrávenosti sa ma spýta. Ak by sme boli len my dvaja neváhala by a pretočila by očami a sarkazmus by bolo počuť po celom meste. Držala sa kvôli ostatným hosťom.

"Ahoj." usmejem sa na ňu. "Dal by som si lievance s javorovým sirupom, čučoriedkami, šľahačkou a - " zamyslím sa. "Ešte aj jahody k tomu a na pitie jemne perlivá minerálka."

"Ešte niečo?" pozrie sa mi do očí. Ľadové more. Tiché a kľudné. Také sú jej oči. Ako najľadovejší oceán.

"Keby som ti navrhol aby si si dala lievance so mnou, pridala by si?" odvážne sa spýtam.

Diabolsky sa na mňa usmeje. "Jedine, ak by som do tvojho dala jed a sledovala ako ich pomaly ješ a následne bledol." Zasmejem sa. To mi napovedalo dosť o tom čo si myslí o mojom návrhu. Myslela to tak vážne, ako ja keď hovorím, že skončím s hokejom.

"Milá a príjemná ako vždy." nadvihne obočie chtiac niečo odvetiť, ale skočím jej do reči. "To bude všetko."

Odíde rýchlejšie ako prišla. V kuchynke nahlási moju objednávku, z chladničky zoberie minerálku a otvorí ju. Nepýtala sa akú chcem. Dobre vie, čo ľúbim a robí to už automaticky. Automaticky mi zobrala chladenú minerálku. Automaticky si nezobrala zápisník, pretože presne vie aká je moja objednávka. Lievance, omeleta so šunkou alebo česneková polievka. Nič iné tu nejem. Okrem občasného hamburgeru ale to je raz za uhorský rok. Vie čo ľúbim, vie čo si objednám. Všímam si tie malé detaily. Ako aj ten, že mi prinesie môj obľúbený sklenený, dlhý pohár. Zvyčajne k minerálne dávajú malé ale mne nosí veľký. A to sú tie detaily.