Hra života

-20-

Alexis 

Pozerať sa na to ako ho viackrát šmaria o mantinel nie je pre mňa malina. Trpím viac ako hráči na ľade. Obdivujem ich ako sa dokážu následne postaviť a ísť do ďalšieho súboja. Sú ako nezastaviteľné stroje, ktoré vidia len malý čierny puk, ktorý musia získať. 

Prišla som, i keď som si po štvrtkovom doobedí zaprisahala, že neprídem. Malo to viacero dôvodov. Mame bolo zle a otec má celý víkend nočnú. Dnes pri nej ostala babka ale aj to iba do určitej hodiny. Taktiež už veľa nezvládne a ja musím byť doma, pre prípad núdze. Za ďalšie som sa zľakla. Prežívam s ním niečo iné, krajšie, čo som ešte nezažila. Myslela som si, že sa to medzi nami nikdy neprenesie na vyššiu úroveň, ktorá by nám pokazila priateľstvo. Niekedy je lepšie nemyslieť. Som hlúpa, ak som sa domnievala, že mu nepodľahnem. Jeho očiam, úsmevu, úprimným slovám a galantnosti. Bola som naivná, ak som o ňom zmýšľala, len ako o priateľovi, o ktorého sa smiem oprieť. Stal sa niečím viac. Prv mi vošiel pod kožu, z ktorej si razil cestu priamo do srdca, kam sa uvelebil a zotrval. Získal si moju dôveru, úsmevy a srdce. Získal si mňa celú a to ma vydesilo. 

Už predtým som odovzdala svoje srdce chlapovi, ktorý ho o pár mesiacov rozdupal na prach. Hádzal s ním ako s horúcim zemiakom, kam sa mu zachcelo. Nevšímal si bolesti a utrpenia, ktoré mi urobil. Moje city boli pre neho ničím. Nezaujímavé. Nepotrebné. Nepoznala som lásku v pravom slova zmysle. Vzájomnú, krásnu, čistú a nevinnú. Slepo som verila chlapovi, ktorý využíval moju zaslepenosť a nehu. Kvôli zaľúbenosti som si nevšímala aký naozaj je. Krutý, nevychovaný a vôbec ma neľúbiac. Jeho pohľady vždy boli lacné, túžiace po mojom tele a keď som nebola namaľovaná tak opovrhujúce. 

Alexander... S ním prežívam úplne iný rozmer priateľstva a môžem už povedať zaľúbenosti. Nezapozerala som sa do neho hneď. Nebola to láska na prvý pohľad, ktorá by pretrvávala a vniesla nás do romantického prostredia plného motýľov a rúžovej dúhy. Prechádzali sme pomalým zaľúbeným a spoznávaním svojich temných stránok. Postupne sme prechádzali zlými dňami po tie dobré, krásne plné smiechu a radosti. Niektoré dni sme boli hore a druhé dole, ale vždy sme stáli bok po boku. Podporovali sme sa, utešovali jeden druhého, načúvali a dávali rady. Sprvu to bolo nevinné kamarátstvo, ktoré prerástlo do väčšieho a krajšieho rozmeru. 

Zažívala som s ním krásne chvíle, kedy sa mi v mojom vnútri roznieslo teplo a srdce mi kričalo radosťou. Pri jeho pohľade sa mi rozpáli pokožka, nútiac ma si zahryznúť do spodnej pery. Jeho pohľad je hlboký, intenzívny, a tak reálny. Pozerá sa na mňa s nehou miešanou s vášňou, ktorá mu v očiach preklikáva. Dovoľujem si pri ňom pociťovať pocit bezpečia. Moje telo sa pri ňom uvoľní  a dovolí si padnúť mu do náručia a nechať ho niesť nás uličkami. 

Popri prechádzaní sa nočnými uličkami nášho malého mesta, nad nami svietiace hviezdy sprevádzajúce nás po ceste, tá temná ulica, zastrašujúca ale s ním svetlá ako za bieleho dňa. Pri ňom som si dovolila smiať sa a užívať si malé, svetlé momenty dní. Dokázal ma sledovať pri práci aj hodiny. Kým sa učil po mne očkom pozeral a sledoval. Všímala som si jeho kradmé pohľady. Sama som ho nimi obdarúvala, keď mal oči prilepené k písmenám v knihe. 

"Alexis?" spýtavo vyslovené moje meno ma zastaví v chôdzi nadol. Tretia tretina sa ešte neskončila ale neostávalo veľa do jej konca. Ubehali posledné tri minúty do jej konca. Plánovala som odísť skôr ale nie kvôli nemu. Nebolo to tak, žeby som pred ním utekala. Dnes nie. 

Otočím  sa v strede schodov. Hore stojí dievča, pekne upravené s dokonalo pasujúcim kabátom, ktorý jej obkresľuje postavu. Sledujem dievča, mne neznáme, ako zíde schody až do mojej výšky. Milo sa na mňa usmeje a natiahne ku mne ruku.