Hra života

-25-

Alexis 

Nebežala som dlhou chodbou zúfalo hľadajúc izbu mojej matky.  Žiadny USA film, ktorý človek pozerá a vidí v ňom zúfalo utekajúceho člena rodina by sa k tomuto nevyrovnal. Ako prvé nás na recepcií zastavila nevrlá recepčná, ktorá po mne zazerala ako najväčší nepriateľ na planéte. Zozadu jej stál SBS-kár pozerajúci sa na Alexandra, ktorý stál vyrovnane vedľa mňa ako pevná skala.  

"Nemôžem vás tam pustiť." skonštatuje na konci môjho celého vysvetľovania a moja trpezlivosť preteká pohárom hor sa ako vodopád. 

"Môj brat tam plače! Je bezradný a potrebuje ma pri sebe ako i matka, ktorá leží v tejto nemocnici, do ktorej ju vozím pravidelne. Poznajú ma jej doktori! Ja s nimi riešim všetky veci ohľadom jej choroby! Ja som tá, ktorá má o všetkom vedieť!" pomaly zvyšujem hlas a strácam posledné zrnká trpezlivosti. 

"Nezjapte tu po mne láskavo!" zhučí na mňa. "Budem vás musieť dať odviezť ochrankou ak sa neupokojíte." 

Skurvené naše slovenské zdravotníctvo a jeho recepčné v nich. Milujem túto pani, ktorá mi robí vždy viac problémov ako ponúknutie pomoci. Je ako tŕň v oku. Nepríjemná a neochotná. Nehovorím, som trochu pod stresom a mohla by som kontrolovať hlas, ale má mi povedať izbu a pustiť ma hore. Nie si tu dokazovať svoje gule, ktoré nemá. 

"Pozrite." Alexander sa oprie o jej pult. "Moja priateľka je vo veľmi emočnom stave, ktorý ju pohlcuje a právom. Takže krásne sa pozrite do systému, povedzte nám do ktorého bloku odviedli jej matku s rodinou a my tu nebudeme musieť robiť hluk. Je to jej dcéra nie je na to nejaký zákon? Viete o neinformovaní rodinných príslušníkov o stave pacienta? Porušovanie práv a slobôd? Také čosi pod to náhodou nespadá? Viete nerád by som musel volať policajtov a následnej vášho šéfa, ktorý by nám hneď situáciu celú vysvetlil." zaklipká očami. "Tak čo? Dohodneme sa?" 

Kde sa v ňom berie toľko trpezlivosti a slová, ktorá práve povedal? Vymýšľal si z fleku čo ho napadlo. Dávalo to trošku logiku nie že nie, ale od toho tu ja nie som, keďže nemám vyštudované právo a viem o ňom asi toľko ako on.  

"Dochádza mi trpezlivosť." zavrčím pomedzi zuby nahnevane a nervózne zároveň. Neviem čo sa deje.  Môj brat je určite vystrašený a otec nevie čo urobiť. Táto situácia je celá nahovno a ja musím byť pri nej čo najskôr.  

"Je na treťom poschodí." Alexander ma chytí za ruku a cez veľkú chodbu so mnou uteká ku schodom, ktoré vyjdeme v rekordnom čase. načo čakať na výťah. Doutekáme k veľkým dverám, na ktoré zazvoním. Z druhej strany uvidím utekať siluetu, ktorá nám následne otvorí a do náručia mi vpadne môj malý brat. Silno sa ma drží plačúc mi do kabátu. Pohladím ho po vlasoch. 

"Som tu Lukáš." zašepkám. "Kde je mamka?" spýtam sa. 

"Slečna Alexis." z diaľky sa na mňa pousmeje sestrička, ktorá ma pozná. 

Položí mi ruku na chrbát. "Choď. Ostanem s Lukášom." vtisne mi pusu do vlasov môj priateľ, ktorý podá ruku bratovi. Ten ju prijme a ostávajú spolu. Obleje ma vďačnosť. Postará sa o brata a to je pre mňa ako dar z nebies. Nemusí počuť slová, ktoré si vypočujem práve ja. Podídem ku sestričke, ktorá so mnou prejde do kancelárie, v ktorej sedí môj otec v spoločnosti doktora. 

"Dobrý deň pán doktor Nečas." usadím sa vedľa otca, ktorý ma hneď chytí za ruku s červenými očami. "Oci." stisnem mu ruku. "Ak chceš choď. Zvládnem to." uistím ho smelším ale falošným úsmevom. 

"Budem tu spolu." 

Chvíľu na neho pozerám no on len presvedčivo prikývne. Ocino niežeby nechcel byť súčasťou choroby, ktorou si mamka prechádza, ale nezvládal to. Vždy plakal a preplakala ďalšie dni. Snaží sa byť silným, pre nás deti, ale ja vidím tie slzy na krajíčku zakaždým, keď mamku ukladá.  Neprišiel z jeho hlavy nápad aby som sa o ňu starala sama a chodila s ňou po vyšetreniach. Videla som ako ho to ubíja. Ako ho to bolí a ja radšej prenesiem všetku bolesť na seba akoby mali trpieť moji blízky.