Sedím na hodine a klepem nohou. Preruší ma pipnutie správy na telefóne. Mrknem naňho a hneď ho aj vezmem do ruky. Konečne sú dostupné vstupenky na prvý zápas sezóny. Zápas je v piatok. Čo je za dva dni. Bože jak sa teším. Pozriem na učiteľku ktorá niečo ukazuje na tabuli a rýchlo kúpim lístok. Jasne že by som si už mohla zohnať permanentku. Ked konečne začnem vnímať učiteľku, tak zazvoní. Toto bola moja posledná hodina takže si zbalím veci a ako všetci ostatný idem von ku skrinkam. "Aký máme program v piatok?" Objaví sa tu Filip ktorý ma skrinku vedľa mňa. "Neviem aký ty ale ja idem na hokej." Vytiahnem si potrebné veci a strčíme tam tie nepotrebné. "Zase? Bože kedy budeš konečne s nami?" Zakňuči. "Filip vieš že to robím kvôli tatkovi ktorý nitriansky tím miloval. Miloval hokej a bol na každom zápase keď mohol." Opriem sa o skrinku. "Ja viem Riuš. Tak čo v sobotu?" Tiež sa oprie. "Sobotu som len tvoja." Usmejem sa. "Dobre. Ideme na obed?" Pozrie sa na hodinky. "Poďme." Prikývnem. Vyberieme sa do blízkej reštaurácie kde pracuje ako kuchárka Filipovi mama. "Ahojte decká." Usmeje sa na nás. "Ahoj mami. Čo máme dnes fajne?" Opýta sa Filip. "Kuracie mäso s ryžou. Je to fakt dobre a fazuľovú polievku." Obime nás. "Dáme si." Prikyvnem. "Utekajte si sadnúť. Chcete kofolu?" Ukáže na stôl kde vždy sedíme. "Dáme si mami." Prikývne Filip. S úsmevom odíde a my si s Filipom ideme sadnúť ku stolu. Po chvíli za nami príde aj s kofolou a polievkami. "V piatok ťa čakáme?" Opýta sa. "No ja idem na hokej ale po ňom by som predsa len prísť mohla." Mrknem na Filipa a potom na nu. "Ja budem iná rada a snáď aj Filipko." Pozrie na Filipa. "Môžme si niečo spolu pozrieť takže ja budem tiež rad." Usmeje sa. "Tak teda pridem." Usmejem sa. "Dobru chuť deti." Prejde jak obom po chrbte a potom odíde.
"Krásne ráno máme kávu!" Vyčarí mi úsmev na tvári Filip ktorý stoji pred dverami nášho bytu. "Ježiš ty si poklad." Obimem ho a rýchlo si obujem topánky. "Babi idem do školy!" Zavolám do útrob bytu a následne odchádzam. Dostaneme sa pred školu kde stoji Martin s Lindou. Oboch ich obimem a spolu vojdete do školy. Hodiny v škole sa tiahnu dlho ale spríjemňuje mi to Filip, Linda a Martin. Domov idem znovu s Filipom. Tam ma čaká babka ktorej pomôžem urobiť jedlo na ďalší deň. Potom sa zatváram v izbe kde ľahnem do postele a hľadím na stenu plnú fotiek.
Som Ria Stranska. Mám 16 rokov a žijem iba so svojou babkou. Prečo? Moja mamka s dedom umreli keď som mala desať rokov pri autonehode. A tri mesiace do zadu mi zomrel ocko na infarkt. Pre to bývam iba s babkou. Žijeme v Nitre v malom trojizbovom byte. Ale žije sa nám dobre. Mám dlhšie hnedé vlasy a zelene oci. S Filipom, lindou a Martinom sa poznáme od dectva. No s Filipom sme spolu doslova vyrastali. Síce je o rok starší ale aj tak mi je ako brat. Možno niekoho zaujíma prečo sa volám Ria. Ocova mama sa volala Mária. Lenze to mojim rodičom prišlo moc staromódne tak to skrátili len na Ria. A tak vzniklo moje meno. Meniny oslavujem normálne na Máriu.
