"Neboj sa drobec." Vtiahne ma do objatia samo ktorý so mnou ide do nemocnice. Vezmem tašku cez rameno a nasadneme do autá. Samo nás odvezie. Keď vystúpime chytí ma za ruku. "Ďakujem." Pozriem naňho. "Vy ste?" Spýta sa sestrička na recepcii. "Ria stranska. Prišla som za babkou." Vytiahnem občiansky. "A toto?" Ukáže na sama. "On je tu so mnou." Odpoviem. Vráti mi občiansky. "Izba 480 je to na druhom poschodí tu na tejto strane." Ukáže nám cestu. Samo poďakuje a spoločne ideme teda k izbe. "Samo ja sa bojím. Keď sa stane niečo horšie ja budem musieť odísť buď do Zvolena alebo do česká. A to nechcem." Pozriem naňho pred dverami izby. "Budeš bývať u mňa keby niečo. Ale tvoja babka to zvládne." Obime ma. Spolu vojdeme do vnútra. Akurát tu stoji doktor. "Ty budeš Ria že áno?" Pozrie na mňa. Len Prikyvnem. "V noci sme ju museli resuscitovat. Bohuzial ostáva jej pár dni." To už nevydržím a znovu sa rozplacem. Samo si ma pritiahne do objatia a doktor odchádza. "Samo nemôžem bývať u teba. Mas male dieťa a rodinu." Pozriem naňho. "Budeš musieť. Do Zvolena ťa nepustím a do česká už vôbec nie. Neboj sa my to vymyslíme." Dá mi pusu do vlasov.
-
(Info sú zmýšľané keďže neviem ako presne to funguje)
"Byt pripadne tebe ale až keď dovŕšiš osemnásť rokov. Zatiaľ je ako vlastník tvoj brat." Pozrie sa na mňa. "Brat? Ja nemám brata." Zamračím sa. "Áno je možné že o tom nevieš ale áno. Brata mas. Tvoja mama mala syna 9 rokov pred tvojim narodením." Odpovie. "Ako sa volá?" Spýtam sa. "Buček Samo." Pozrie do tých svojich papieroch. Obaja sa so samom hneď na seba pozrieme. "Je pravda že svoju biologicku mamu nepoznám ale akože ani mi nechýba keďže odišla od oca chvíľu po mojom narodení." Mykne ramenami samo. "Otcov máte rôznych ale mama je Júlia Stranska alebo teda Voráčková." Pozrie sa na nás. "Takže sme súrodenci?" Pozriem na sama. "Nevlastný ale áno. Tým pádom sa o vás môže postarať on že?" Spýta sa nás. "Samozrejme. O Riu sa budem starať ako o svoju vlastnú." Pritiahne si ma k sebe. Volal aj s Viky či s tým súhlasí že budem žiť s nimi. Mne zatiaľ volal doktor že sa im podarilo babku zobudiť. So samom sme ihneď leteli do nemocnice. "Ahoj." Vojdeme do vnútra. "Ahoj princezná moja." Jemne sa babka usmeje. Posadim sa k nej a chytím ju za ruku. "Prečo mi toto robis." Rozplacem sa. "Prepáč mi to zlatíčko. Ma sa o teba kto postarať? Viem že ťa do česká nebudú chcieť. Vieš ako s nimi vychádzame." Opýta sa. "Ja si ju vezmem." Povie samo. "To som rada. Samko staraj sa mi o nu prosím. Viem že aj doteraz si sa o nu staral a ja ti ďakujem." Chytí aj jeho za ruku. "O to sa nebojte. Ria je od prvého dňa ako moja vlastná. A sľubujem že o nu u nás bude dobre postarané." Usmeje sa na babku. "Ľúbim ťa princezná moja." Obime ma. "Aj ja teba babi." Plačem jej do ramena. "Neplac zlato." Pohladká ma po vlasoch.
-
"Si oficiálne moja. A si oficiálne Ria bucek stranska." Usmeje sa na mňa samo. Čaká nás dnes odchod znovu do Popradu a samo bol ešte pred tým vybaviť všetko čo trebalo. Pohreb sa konal včera a po ňom sme hneď leteli na zápas ktorý sa nám podarilo vyhrať. "Viem že ti chyba ale už mi hlavne neplac." Obime ma. "To ti mám začať hovoriť oci?" Odtiahnem sa. "Joj prosím to radšej nie veď sme súrodenci." Obaja sa zasmejeme a nastúpime do autá. Rovno ideme k štadiónu odkiaľ odchádzame do Popradu. Teraz čakajú len na nás ako tak pozerám. Poskladáme sa do autobusu no ešte pred tým ako vyrazíme sa samo postaví a zatlieska. Všetci ztichnu a pozrú naňho. "Oficiálne prehlasujem že Ria je ofiko Buček!" Zdvihne aj mňa. "Čože to naozaj?" Pozrie na nás Fero. "Je to tak." Usmejem sa. Všetci začnú pískať, tlieskať a radovať sa. "Teraz ma samo naozaj zabije keď ti niečo urobím." Pobozká ma tomas. "Tak tomu ver že áno." Nakloní sa k nám a zasmeje sa. "Ako ti je?" Pritiahne si ma do objatia tomas. "Cítim sa tak prázdno no zároveň šťastne. Babka mi chyba ale práve teraz mám rodinu. Síce len o 9 rokov staršiu ale mám ich. A mám aj vás. No babka mi bude chýbať." Opriem sa mu o rameno. "Keď budeš smutná alebo niečo vieš že mas u mňa vždy náruč otvorenú." Dá mi pusu na čelo. "Ďakujem tomasko." Usmejem sa.
