Piatok. Bože ako sa ja teším. Samozrejme musím najprv pretrpieť školu ktorú mám dnes našťastie len štyri hodiny lebo mi dve hodiny odpadli takže domov odchádzam o 12:30. Filip išiel do kancelárie za jeho otcom a ja som sa išla naobedovat domov. Zápas začína o šiestej takže z domu odchádzam o pol piatej. Rozlúčím sa s babkou a po ceste si okolo krku zaviažem mikinu s menom Stransky a s číslom 48. Bola to mikina môjho oca. Na štadión sa dostanem päť minút po šiestej a už tu je kopa ľudí. Naskenujem vstupenku a vchádzam do útrob štadiónu. Keďže viem že mám čas tak si idem kúpiť pitie a niečo na zahryznutie. "Stransky? Toho poznám." Ozve sa za mnou. Rýchlo sa otočím. Našťastie nič nevylejem. "Ty si Ria že áno? Dlho som tá nevidel." Usmeje sa postarší pán. Asi vo veku môjho otca. "Prepáčte poznám vás?" Opýtam sa. "Marek. Kamarat tvojho oca. Vybavoval som ti tu brigádu." Usmeje sa. "Och áno prepáčte. Dlho som vás nevidela." Spomeniem si. "Ježiš nevykaj mi. Myslel som si že ste sa odsťahovali. Už je to nejaká doba čo sa mi Marián neozval." Prejde mi po ramene. "No on už nie je medzi nami." Sklopíte pohľad. "Čože?" Prejde ku mne bližšie. "Dostal infarkt." Zašepkám a utriem si slzy. "Bože môj. Prepáč Riuš to som nevedel." Vtiahne ma do objatia. "To je v poriadku. Nemal si to odkiaľ vedieť." Opriem sa mu o hruď. "Mrzí ma to." Pohladká ma po vlasoch. "Ako sa mas ty? Tiež som tá predsa dlho nevidela." Odtiahnem sa. "Mám sa super. Len znovu zháňame pomoc. Tentokrát ale kvôli sociálnym sietiam." Usmeje sa. "Nevnucujem sa ale mohla by som pomôcť ak by si chcel. Vieš že čím viac budem na štadióne tým bližšie mi oco bude." Usmejem sa tiež. "Tak vieš čo? Ja to navrhnem a dám ti vedieť. Teraz utekaj zápas za chvíľu začína." Ešte raz ma obime a naše cesty sa rozdelia. Idem nájsť svoje miesto kde sa pohodlne usadím. Keď vyjdú na ľad všimnem si chalana s mriežkou a číslom 48. Nespomínam si žeby minulú sezónu mal niekto 48. Zápas ale nakoniec prehráme 4:2. Ale je to len prvý zápas. Potom volám babke že som v poriadku a idem k Filipovi.
"Aký bol zápas?" Opýta sa keď si po večeri ľahneme do postele. "Bol super. Síce sme prehrali ale cítila som sa tak fakt dobre. Stretla som aj ockovho kamaráta Mareka." Usmejem sa. "To som rad že si ty rada." Tiež sa usmeje. "Hneď v nedeľu je ďalší zápas proti zámkom." Opriem sa o čelo postele. "Mohol by som ísť s tebou?" Opýta sa. "Budem len rada." Prikyvnem. Zapneme si film a následne zaspime.
Sedím v obývačke s Filipom a ranajkujeme. Keď to mne zazvoní telefón. Natiahnem sa poňho. Je to mne neznáme číslo ale samozrejme zdvihnem to.
Ja: prosím
?: ahoj Riuš
Ja: och ahoj stalo sa niečo?
Marek: nie nie len som riešil tie sociálne siete a kývli mi na to. Dnes majú chalani tréning o druhej takže by si mohla prísť. Dal by som ti prihlasovacie údaje a urobila by si pár videí do príbehu. Samozrejme na príspevky máme grafikov alebo fotografov to tam budeš ty iba pridávať. Budú ti dávať vedieť že kedy čo a jak. Verím že to zvládneš. Ak niečo budeš potrebovať pomôcť stačí sa hocikoho opýtať všetci sú milý a rýchlo tá medzi seba vezmú. Ak bude zápas mimo Nitry tak samozrejme pôjdeš s tímom autobusom a ak náhodou nebudeš môcť tak mi to skús dať nejak dopredu vedieť.
Ja: joj jak si to na mňa vychrlil ale samozrejme budem tam
Marek: tak to som rad. Vidíme sa na štadióne. Zatiaľ ahoj
Ja: ahoj
