"Mohli by sme sa porozprávať?" Vyruší ma Tomas. Týždeň sme spolu nekomunikovali. Od rozchodu so mnou neprehovoril. Pozrela som na neho a na chvíľu som nevedela, čo povedať. Týždeň ticha. Týždeň bez jedinej správy, bez akéhokoľvek vysvetlenia. A teraz tu stál, akoby sa nič nestalo, a chcel sa rozprávať. Zhlboka som sa nadýchla a stisla hrnček v rukách. „Neviem, Tomáš. O čom by sme sa ešte mali rozprávať?" Videl, že nebudem robiť veci jednoduché, a trochu si povzdychol. „Len... prosím. Päť minút."
Cítila som na sebe pohľady Seba aj Tobiho. Obaja čakali, čo urobím. Nakoniec som prikývla. „Dobre." Postavila som sa a vyšla s Tomášom na chodbu. Bolo tam ticho, nikto nás nemohol počuť. Založila som si ruky na hrudi a čakala. „Nevedel som, ako za tebou prísť," priznal potichu. „Nevedel som, čo povedať." Povzdychne so. „A preto si nepovedal nič?" nadvihla som obočie. „Nie je to tak, že by mi to bolo jedno, Ria." Zasmiala som sa – skôr hořko než úprimne. „Vieš, že presne tak to vyzeralo? Že ti to bolo úplne jedno?" Oci sa mi naplnili slzami. „To nie je pravda," povedal rýchlo. „Len som... potreboval som čas. Na premýšľanie. Na spracovanie toho všetkého." Zatvorila som oči a snažila sa udržať pokoj. „A čo odo mňa chceš teraz?"
Chvíľu mlčal. Potom sa kúsok priblížil. „Chcem vedieť, či ma stále nenávidíš." Otvorila som oči a pozrela mu do tváre. Bol unavený, možno sklamaný. Ale nenávisť? Tú som necítila. „Ja ťa nenávidím, Tomáš," povedala som potichu. „Ja ťa stále milujem. A presne to je ten problém." Videla som, ako sa mu v očiach niečo pohlo. Možno bolesť, možno výčitky. Ale už bolo neskoro.„Ria..." Pokrútila som hlavou. „Nie. Teraz už nie." Otočila som sa a chcela odísť. "Prosím láska." V pohybe som sa zastavila. Milujem a vždy som milovala keď mi hovoril láska. Od neho to vždy bolo tak úprimne. "Bol to skrat. Mal som ťažké obdobie a nedokázal som na teba prenášať všetko čo som prežíval. Nechcel som ti ubližovať. Prišlo mi to ako najlepšie rozhodnutie. Ale ľutujem to. Chýbaš mi doma. Ten byt...on je strašne prázdny bez teba a Tary. Vy dve ste môj domov. Ty si môj domov." Hlas sa mi zlomí a naozaj sa mi to nepočúva dobre. Hruď sa mi prudko dvíhala a klesala, akoby mi došlo všetok vzduch. Tara. Moja malá Tara. Aj jej muselo byť smutno. Tomiho milovala rovnako ako ja. „Tomáš..." zašepkala som, stále otočená chrbtom. Nechcela som sa na neho pozrieť, lebo som vedela, že ak to urobím, uvidím všetku tú bolesť v jeho očiach. A možno by som mu to znova odpustila.„Prosím," zopakoval. „Viem, že som to pokazil. Ale Ria, ak mi dáš ešte jednu šancu... prisahám, že ťa už nikdy nesklamem. Nikdy." Zatvorila som oči a snažila sa v hlave usporiadať myšlienky. Mala by som mu veriť? Mala by som mu dať ešte jednu šancu? „Týždeň," povedala som nakoniec. „Čo?" nechápal.
Nadýchla som sa a otočila sa k nemu. „Týždeň som bola pre teba vzduch. Ani si sa neozval. Ani raz si sa ma nespýtal, ako sa mám. A teraz, keď si uvedomíš, že ti chýbam, prichádzaš a chceš, aby som sa tvárila, že sa nič nestalo?" Tomáš stisol pery a sklonil pohľad. „Ja viem... ja viem, že som to pokazil. A nečakám, že mi odpustíš hneď. Len chcem šancu... zaslúžim si aspoň to?"
Neodpovedala som hneď. Pozerala som sa na neho, na toho muža, ktorého som tak veľmi milovala. A ktorý ma tak veľmi sklamal. „Neviem, Tomáš," priznala som potichu. „Naozaj neviem." Videla som, ako sa mu na tvári objavil tieň sklamania. Ale neodvrátil sa. Neodišiel. Stále tam stál a čakal. „Daj mi aspoň chvíľu," požiadal ma. „Nechcem na teba tlačiť. Len chcem vedieť, že mám aspoň malú šancu napraviť to."
Mlčala som. Potom som len nepatrne prikývla. „Uvidíme." To bolo všetko, čo som mu mohla v tej chvíli dať. "Vráť sa prosím aspoň domov. Ja to tam nezvládnem." Špitne a priblíži sa ku mne. Pozriem na Seba, Tobiasa a Kuba ktorý práve prišiel. "Princezná moja." Zašepka čo najbližšie pri mne. "Vrátim sa." Jemne prikyvnem. "Ďakujem." Cítim jemný dotyk na mojej paži. Kubo mi pomohol presťahovať si veci od Roba naspäť domov. "Keby niečo volaj. Stojíme pri tebe a ty to vieš." Usmeje sa keď mi pomôže vyložiť veci hore. "Nie že budeš zanedbávať Taru. Jasne?" Podpichne ma. "Neboj nič. Tara je moja láska." Usmejem sa a pohladkam malú obludku pri mojich stehnách. "Dobre. Drž sa vidíme sa zajtra na štadióne." Usmeje sa. Rozlúčime sa a Kubo ide preč. Tomi ak dobre viem doma zatiaľ nie je. V obývačke bolo ticho, len Tara si spokojne ľahla na gauč a zavrtela chvostom. Prešla som rukou po jej mäkkej srsti a oprela sa o operadlo. Ten byt bol naozaj iný bez Tomáša. Prázdnejší. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi som si zvykla na jeho prítomnosť – na zvuk jeho hlasu, na jeho veci pohodené všade, na vôňu jeho obľúbeného parfumu, ktorá sa vznášala vo vzduchu. A teraz som tu bola zase. Ale bolo to správne? Povzdychla som si a vstala. Musím sa nejako zabaviť, inak ma moje vlastné myšlienky zožerú zaživa. Vošla som do spálne a začala si vybaľovať veci. Každý kúsok oblečenia, ktorý som vybrala z tašky, mi pripomínal, že som sa sem nevrátila dobrovoľne. Alebo... možno áno? Možno som len potrebovala počuť, že mu chýbam.
Zrazu som začula, ako sa vo dverách otočili kľúče. Stuhla som a otočila sa smerom k vchodu. Tara okamžite vyskočila a rozbehla sa k dverám, kde už čakala na svojho druhého človeka. Tomáš vošiel dnu a keď ma zbadal, jeho tvár sa okamžite zmenila. Zmäkla. Akoby sa mu na pleciach uvoľnila obrovská ťarcha. „Si tu," vydýchol. Prikývla som, ale nič som nepovedala. Pomaly ku mne podišiel, no zastal na polceste, akoby si nebol istý, či mi môže byť tak blízko. „Neviem ani opísať, aký som rád, že si tu."
Ticho. Len jeho slová a môj zrýchlený tep.
„Dáme si čaj?" spýtal sa napokon. „Alebo víno? Viem, že vždy hovoríš, že na víno treba náladu, ale možno by..." spýta sa opatrne. „Čaj," prerušila som ho. „Dáme si čaj." Tomáš sa usmial – nie ten sebavedomý úsmev, ktorý poznám, ale neistý, krehký. Prikývol a zmizol v kuchyni. Sadla som si na gauč a sledovala, ako sa Tara spokojne uložila vedľa mňa. Možno to nebude také ľahké. Možno to bude trvať. Ale dala som mu šancu. A teraz ostáva už len čakať, čo s ňou urobí.
-
"Čo sa s tebou deje?" Opýta sa ma tomas. "Neviem." Sklopim pohľad. "Čo ti donesiem princezná." Pohladká ma po chrbte. Sedím na wc a zvracam. Teplotujem a myslím že som chytila nejakú chrípku. Tomáš si ku mne čupol a jemne mi odhrnul vlasy z tváre. „Ria, takto ťa nemôžem nechať. Zavolám doktora alebo ťa vezmem do nemocnice."
Zavrtela som hlavou. „To nie je nutné. Asi som len niečo zjedla, to prejde." Myknem plecami. „To určite," zamrmlal, ale neodvrátil sa. Stále pri mne bol, opatrne ma pohladil po chrbte a čakal, kým sa mi aspoň trochu uľaví. Po chvíli som sa pomaly postavila a oprela sa o umývadlo. Moja tvár bola bledá, pery suché. Super, vyzerám otrasne. Tomáš sa na mňa pozeral s obavami. „Poď do postele. Uvarím ti čaj a donesiem studený obklad, dobre?" Položí mi ruku na rameno a pohladká ma. „Tomáš..." začala som, ale on ma len jemne chytil za ruku. „Žiadne ale. Si chorá. A keď si chorá, tak sa o teba postarám. Či chceš, alebo nie." Jeho slová ma zahriali pri srdci. Možno som bola slabá, možno som mala horúčku, ale v tej chvíli som si dovolila veriť, že ma stále miluje. S jeho pomocou som sa dostala do postele a prikryla sa dekou. Tara si ľahla vedľa mňa a ja som zavrela oči. O chvíľu sa Tomáš vrátil s čajom a obkladom. Sadol si na kraj postele a položil mi ruku na čelo. „Si horúca. Ak sa to nezlepší, ideme k lekárovi, jasné?" Prikývla som, aj keď som vedela, že ma z tejto postele nedostane tak ľahko „Ďakujem," zašepkala som. Tomáš sa na mňa jemne usmial. „Kedykoľvek, princezná." A ja som prvýkrát po dlhom čase cítila, že som na správnom mieste. "Ľahneš si prosím ku mne?" Špitnem po tichu. "Samozrejme." Usmeje sa a ľahne si vedľa mňa. Ja v jeho prítomnosti a pri tom ako ma hladká po chrbte aj zaspim.
