"Keď Robo a Kubo odišli do šatne, ostala som stáť sama na chodbe. Po lícach mi stekali slzy, aj keď som sa ich snažila rýchlo zotrieť. Nemohla som uveriť, že je to naozaj koniec. Že všetko, čo sme s Tomášom mali, je preč. Mobil mi zavibroval v ruke. Správa od Sabi.
Sabi: Si v poriadku? Počula som, čo sa stalo...
Rýchlo som jej odpísala, že som okej, aj keď to bola lož. V skutočnosti som mala pocit, akoby mi niekto vytrhol srdce z hrude.
Oprela som sa o studenú stenu a zavrela oči. Bolelo to. Strašne. Ale musela som sa dať dokopy. Keď sa Robo a Kubo vrátili, obaja na mňa pozreli s obavami. „Tak čo, vymysleli ste niečo?" spýtala som sa ticho, hlas sa mi mierne triasol. „Samozrejme," usmial sa Robo a jemne ma drgol do pleca. „Budeš bývať u mňa, kým sa to nejako nevyrieši. Mám jednu voľnú izbu." Vtiahne ma do objatia. „To nemôžem..." začala som protestovať, ale Kubo ma prerušil. „Môžeš a budeš. Nie si na to sama, Ria." Povzdychla som si a prikývla. Možno to nebol domov, ale aspoň som nemusela byť sama. Večer som sedela na posteli v Robiho hosťovskej izbe a hľadela do prázdna. Myšlienky mi neustále blúdili k Tomášovi. Prečo to tak bolelo? Možno preto, že som stále dúfala, že si to rozmyslí. Že príde za mnou a povie, že urobil chybu. Ale nič také sa nestalo. Zaklopanie na dvere ma vytrhlo z myšlienok. „Môžem?" Robo nakukol dnu.„Jasné," povzdychla som si a posunula sa, aby si mohol sadnúť vedľa mňa. „Počúvaj... Viem, že je to ťažké, ale bude lepšie, sľubujem." Položí mi ruku na stehno. „A čo ak nie?" spýtala som sa potichu. Robo ma objal okolo pliec. „Vždy to nakoniec bude lepšie. A kým sa tak stane, máš nás." Po dlhej dobe som sa prvýkrát cítila aspoň trochu v bezpečí. Zrazu zazvonil zvonček,
Robo sa zdvihol a išiel tam. "Čo s ňou je?" Od dverí počujem Adama. Vstanem z postele a idem tam. "Bože najebem mu. Kamarat nekamarát." Zamračí sa a vtiahne ma ihneď do objatia keď ma uvidí. "Jeho rozhodnutie plne podporujem. Nebudem sa naňho hnevať. Stále ho mám rada." Opriem sa mu o hruď. "Ja viem ty si tá najmilšia duša ktorú poznám." Zhlboka vydýchne. "No poďte ďalej. Nebudeš s ňou stať v dverách." Pozve ho ďalej Robo. "Urobím ti čaj?" Pozrie na mňa Robo. "Prestaňte okolo mňa chodit jak keby som bola to najkrehkejsie na zemi. Ja som v pohode. S Tomášovia rozhodnutím súhlasím. Nemôžem ho držať aj keď ho sebeviac milujem." Ozvem sa po chvíli čo ty dvaja na mňa smutne pozerali. "Ale my ťa máme radi a je nám z toho smutno." Povie Adam. "Adam aj mne je. Ale život ide ďalej. Aj on ide ďalej." Myknem plecami.
"Ahoj hviezda." Usmeje sa na mňa Tobi. Dnes proti ním hrajú chlapci zápas. "Ahoj." Špitnem. "Tebe čo je. Ani mi neodpisujes poriadne nič." Zamračí sa. "Prepáč. Nemám vôbec náladu." Povzdychnem si. "Kto ti čo urobil." Opýta sa a pritiahne si ma k sebe.
Zdalo sa, že Tobi nechce prijať moju vyhýbavú odpoveď. Držal ma za ramená a pozorne si ma prezeral, akoby sa snažil prečítať všetko, čo som sa mu snažila zatajiť. „Ria?" oslovil ma jemnejšie. „Vieš, že sa môžeš so mnou porozprávať, však?"
Povzdychla som si a odvrátila pohľad. „Nie je o čom," zamumlala som. „Len... sa teraz necítim najlepšie." Tobi sa zamračil a trochu sklonil hlavu, aby mi mohol pozrieť do očí. „To sa mi nezdá. Nevyzeráš len, že sa necítiš najlepšie. Vyzeráš, akoby sa ti zrútil svet." Zahryzla som si do pery. Mala som pocit, že ak sa mu s tým zdôverím, urobí z toho väčšiu drámu, než by som chcela. Lenže na druhej strane... Tobi bol vždy ten, kto dokázal rozosmiať aj vtedy, keď som myslela, že to už nie je možné. „Rozišli sme sa s Tomášom," povedala som potichu. Tobi stuhol a na sekundu sa mi zazdalo, že mu v očiach prebleskol hnev. „On sa s tebou rozišiel?" Prikývla som. „Ale bolo to správne rozhodnutie." Špitnem. „To hovoríš ty alebo on?" nadvihol obočie. „Tobi, prosím..." položím mu ruku na tu jeho. „Nie," prerušil ma a pevnejšie stisol moje ramená. „Vieš, že si zaslúžiš niekoho, kto ťa nikdy neopustí, však?" Hlas sa mi zlomil, keď som sa snažila odpovedať, ale namiesto toho som len prikývla. Tobi si povzdychol, potom ma bez ďalších slov objal. A ja som sa za celý ten čas nebránila. "Mrzí ma to moja krásna. Prepáč že som to nevedel. Prepáč že som s tebou nebol. Že som ťa nechal samu. Nebol som dobrý kamarat." Pokrútila som hlavou, stále schovaná v jeho objatí. „Tobi, nehovor hlúposti. Nemohol si vedieť, čo sa deje. A aj keby... nemohla som ťa tým zaťažovať." Trochu sa odo mňa odtiahol, aby mi mohol pozrieť do očí. „Zaťažovať?" zopakoval neveriacky. „Ria, ty si moja kamarátka. To znamená, že keď sa ti rúca svet, tak som pri tebe, či chceš alebo nie. Chápeš?" Trochu som sa pousmiala. „A čo ak som nechcela?"
Tobi sa uškrnul a nežne mi postrapatil vlasy. „Tak máš smolu, lebo som tvrdohlavý idiot, ktorý sa ťa len tak nevzdá." To bolo prvýkrát, čo som sa za ten deň úprimne zasmiala. Bol to len tichý, krátky smiech, ale Tobi si ho všimol. „Tak to sa mi páči viac," poznamenal a stisol mi ruku. V tej chvíli sa na chodbe ozvali kroky a vzápätí sa objavil Sebo s hrnčekom v ruke. „Nechcem rušiť, ale priniesol som ti čaj," povedal, no potom sa pozrel na Tobiho a uškrnul sa. „Aj keď vidím, že spoločnosť ti už robí iný džentlmen." Tobi sa zaškeril. „Snažím sa zachrániť situáciu." Usmeje sa. „Dobre robíš," prikývol Sebo a podal mi hrnček. „Ale aj tak vypi toto. Pomôže ti."
Vzala som si čaj a ticho sa napila. Bol horúci a sladký, presne ako som ho mala rada. Sebo si sadol vedľa mňa, zatiaľ čo Tobi si založil ruky na hrudi a pozoroval ma. „Čo je?" spýtala som sa ho. „Len premýšľam, ako veľmi potrebujeme vyhrať dnešný zápas, aby si sa aspoň na chvíľu usmiala," zamrmlal. Pousmiala som sa. „Možno by stačilo, keby si dal gól." Tobi sa zatváril dramaticky. „Tak to som v háji. Ja som predsa tvorca hry, nie zakončovateľ!" Sebo sa zasmial. „Ale no tak, Tobo. Ak chceš naozaj pomôcť Rii, tak by si sa mohol trochu posnažiť." Tobi si povzdychol a pozrel na mňa. „Dobre, dobre. Dám gól. Ale len preto, že si to ty." Nevedela som, či sa mu to podarí, ale aspoň na chvíľu ma rozptýlili. A možno... možno som sa na ten zápas začala aj trochu tešiť. "Ale vyhrať by ste mohli aj vy. Vy ste moja rodina." Zmurknem na seba. "Trenčínu tie body treba viac." Zasmeje sa. "Jak nebudete hrať ublížim vám." Založím so ruky na hrudi. "Neboj ty nič." Štuchne do mňa. "Pri vás? Bojím." Rozosmejeme sa a potom sa idú obaja prezliecť.
