Tomi zdieľa izbu s Tobiasom. Ten sa k nám za chvíľu aj pridal.
"Riana!" Počujem svoje meno z chodby. Neochotne sa vyškriabem z postele a idem von. "To tá jebne. Pod." Usmieva sa na mňa Tobias. Idem teda za ním. V jednej z izieb sedia na gauči chalani. Aj Tomi aj samo a na nich leží Milan a spievajú. My s tobiasom sa na nich na bomby ujebavame. "Ria zachráň ma!" Pozrie na mňa samo. "Trp môj milý trp." Vysmejem sa mu. Milan sa po nich váľa az nakoniec spadne. "Ahojte." Vojde čo izby Dalibor. "My dvaja sa ešte nepoznáme." Prejde ku mne. "Som Ria." Usmejem sa. "Dalibor. Teší ma." Vtiahne ma do objatia. "Ty si tu s kým alebo ako to mám chápať?" Opýta sa. "Tá je moja!" Zdvihne ruku Milan. "Drž hubu." Plesne ho po krku Samo. "Som tomasova priateľka. Ale som tu vlastne áno aj s Milanom, tobiasom a samom. Tých poznám už dlho." Usmejem sa. "No podľa toho čo vidím. Nezávidím ti." Zasmeje sa. "Pozývam tá von. Kus odreagovať od tých blbcov." Pozrie na mňa. "Rada pôjdem. Len sa musím dať do kopy." Prikyvnem. "Budem opatrná." Pobozkam Tomáša. Obimem sama a Milanovi dám pusu do vlasov. Zbožňuje to. Tobi ma odprevadi do izby a počká s daliborom kým sa prezleciem. "Uzi si to." Obime ma tobi a ostáva v izbe. Ja s daliborom opúšťame hotel. Dalibor ma viedol cez ulicu, pričom občas hodil pohľad na mňa, akoby sa chcel uistiť, že som v poriadku. Ottawa bola večer nádherná – osvetlené ulice, pokojná atmosféra a svieži vzduch. "Kam ma to vlastne berieš?" spýtala som sa, keď sme zabočili na menšiu bočnú ulicu. "Len niekam, kde sa môžeš odreagovať. Už si dosť dlho obklopená hokejovými bláznami, zaslúžiš si chvíľu normálnosti," zasmial sa. "Náhodou, ja ich mám rada," povedala som s úsmevom. "Aj keď sú to niekedy fakt deti." Dalibor sa na mňa pozrel so zdvihnutým obočím. "Nie že by som ti oponoval, ale áno, máš pravdu. Aj tak si obdivuhodná, že si sem za nimi prišla. To sa len tak nevidí." "Je to Tomášov sen," pokrčila som plecami. "A ja chcem byť pri tom, keď sa mu plní." Dalibor sa pousmial. "Máš pravdu. Má šťastie, že ťa má. Ale teraz vážne, dnešný večer je o tom, aby si na chvíľu vypla. A tu sme." Zastavili sme sa pred malým podnikom, z ktorého sa ozývala tichá hudba. Svetlá boli tlmené a atmosféra útulná. Vošli sme dnu a usadili sa k stolu pri okne. "Čo si dáš?" spýtal sa Dalibor, keď sa objavila čašníčka. "Možno niečo sladké. Ale nechám to na teba, prekvap ma," povedala som s úsmevom. O chvíľu sme už mali na stole dva poháre so sladkým kokteilom a misku hranoliek. "Je to mix toho, čo si zaslúžiš a čo by ti chalani určite zobrali, keby tu boli," zasmial sa Dalibor. "To máš pravdu. Tobias by mi určite polovicu ukradol," zasmiala som sa a ochutnala. "Ale je to výborné." Chvíľu sme len sedeli, rozprávali sa a smiali. Dalibor bol skvelý spoločník – vedel ma rozosmiať, ale zároveň počúvať. Hovorili sme o všeličom, od mojich začiatkov s Tomášom až po jeho vlastné zážitky z tímu. "Vieš, Tomáš je trochu iný, odkedy si tu," povedal zrazu Dalibor a oprel sa o stoličku. "V akom zmysle?" spýtala som sa zvedavo. "Je pokojnejší. Viac sústredený. Ty mu dávaš niečo, čo my chalani nedokážeme – rovnováhu. Myslím, že práve preto je teraz taký dobrý na ľade." Usmiala som sa a trochu zahanbene sklopila pohľad. "Len sa snažím byť tu pre neho. On pre mňa robí to isté." Zašepkam. "To je na vás krásne," povedal Dalibor a zdvihol pohár. "Tak na vás dvoch. A na to, aby sme si užili tento večer." Usmeje sa. "Na nás všetkých," opravila som ho a tiež zdvihla pohár. Večer ubehol rýchlo. Keď sme sa vracali do hotela, cítila som sa oveľa ľahšia, akoby všetok stres z posledných dní zmizol. Dalibor ma odprevadil až ku dverám izby. "Ďakujem, že si ma vytiahol," povedala som s úsmevom.
"Rado sa stalo. A ak ťa chalani budú otravovať, vieš, na koho sa obrátiť," uškrnul sa. "Dobrú noc, Dalibor," povedala som a zamávala mu, než som vošla do izby. Tomáš už ležal na posteli, oči napoly zatvorené. "Ako bolo?" spýtal sa ospalo. "Skvelé. Presne to, čo som potrebovala," povedala som a ľahla si vedľa neho. Pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma na čelo. "Som rád. Zaslúžiš si to." A v tej chvíli som vedela, že kamkoľvek nás naše cesty zavedú, s Tomášom po boku zvládnem všetko. Ďalší deň chalanov čakal skorý tréning. Ja som zatiaľ ostala v posteli. Raňajky som strávila sama a následne sa za mnou do izby vkradol Dalibor. "Môžem ťa ešte niekam vziať? Tom s tým súhlasil." Spýta sa. "Určite. Rada. Čo di mám obliecť?" Opýtam sa. "Tak nieco pohodlne a také športové." Usmeje sa. "Tak idem na to." Keď vyjdeme z izby po tom čo som prezlečená, stretneme Tomáša. "Uži si to." Pobozká ma a odchádza do izby. Prešli sme okolo budovy parlamentu, kde mi Dalibor vysvetlil niečo o kanadskej histórii, a potom sme sa zastavili pri Rideau Canal. Ľad na kanáli bol už pripravený na korčuľovanie, a hoci som nemala so sebou korčule, tá atmosféra bola čarovná. "Je to tu krásne," priznala som, keď sme sa zastavili na moste a sledovali ľudí na ľade. "Je to iné, však? Také pokojné," povedal Dalibor. "Ale vieš čo? Ty sem patríš. Do tohto sveta. Tomáš to vidí, my to vidíme." Pozrela som na neho prekvapene. "Čo tým myslíš?" Zdvihnem obočie. "Že si silná. Neviem, koľko ľudí by dokázalo opustiť všetko, na čo sú zvyknutí, a ísť podporovať niekoho, koho milujú. Ale ty si to spravila. A to nie je len tak." Zostala som ticho. Jeho slová ma prekvapili, ale zároveň zahriali pri srdci. Tomáš sedel na posteli, keď som prišla. "Tak čo, Dvorský ti ukázal mesto?" spýtal sa, ani sa nepozrel od mobilu. "Ukázal mi Rideau Canal a pár ďalších miest. Máte tu fakt pekne," odpovedala som a sadla si vedľa neho. "To rád počujem. Chalani ťa tu chcú mať, vieš? Dalibor hovoril, že sa pridáš na večeru." Pritiahne si ma k sebe. "Pozval ma, ale... neviem. Nechcem ti narúšať tímovú dynamiku." Tomáš sa konečne pozrel na mňa a usmial sa. "Ria, ty si moja súčasť. A chalani to vedia. Bude to fajn. Aspoň uvidíš, akí sme mimo ľadu."
Večer v reštaurácii bol živý. Chalani sedeli okolo veľkého stola, smiali sa a prekrikovali jeden druhého. Dalibor ma usadil medzi seba a Tomáša, pričom sa postaral, aby som sa cítila súčasťou skupiny. "Ria, čo si myslíš o Tomášovej hre? Buď úprimná," podpichol Tobi, pričom sa na Tomáša škeril. "Je skvelý. Ale niekedy má sklony byť príliš tvrdohlavý," odpovedala som s úsmevom, čím som vyvolala smiech. "To sedí," dodal Dalibor a zdvihol pohár na prípitok. "Na tvrdohlavých, ale dobrých hráčov. A na to, že máme medzi sebou najlepšiu fanúšičku."
Atmosféra bola úžasná. Chalani boli srdeční a zábavní, a hoci som bola v ich svete nová, cítila som, že medzi nich patrím. Tomáš ma počas večera často chytil za ruku alebo mi venoval jemný pohľad, akoby mi chcel pripomenúť, že som pre neho dôležitá.
Keď sme sa vrátili do hotela, Tomáš ma pevne objal. "Ďakujem, že si tu so mnou. Tvoj príchod mi dodal energiu, ktorú som potreboval." Oprela som si hlavu o jeho hruď a usmiala sa. "Vždy tu budem, Tomino. Vždy."
