"ahoooj piso!" Obimam svojho obľúbeného kamaráta. "Čau mladá." Usmeje sa. Podá si ruku s adamom. "Niekto by tá ešte rad videl." Usmeje sa na mňa. A berie nás ku kabíne. "Ahoj Ria!" Rozžiari sa Daugi. "Ahoj." Obimam ho. "Nepôjdeme niekde ďalej? Potreboval by som s tebou niečo v súkromí prebrať." Opýta sa. "Samozrejme. Adam hneď sa vrátim hej?" Usmejem sa na svojho kamaráta. Ten len kývne a baví sa ďalej s Milanom a my ideme ďalej. "Deje sa niečo?" Opýtam sa. "Vlastne hej. Nevie o tom ešte nikto a ja chcem aby si bola prvá. Rozhodol som sa ukončiť kariéru." Sklopí zrak. "Čože? Prečo? Daugi že si robis srandu." Vystrašene naňho pozriem. "Prepáč nerobím. Chyba mi rodina a je to pre mňa naozaj ťažké no viem že je chcem ísť domov za rodinou a deťmi." Pozrie na mňa. "Budeš mi chýbať. Velmivelmivelmi veľmi." Obimem ho. "Aj ty mne. Aj keď si verná Nitrianka vždy keď si prišla si bola najväčšia fanúšička aj pre nás. Veľmi som si to vážil aj na semi kedy si prišla aj za nami a pogratulovala nám. Veľmi som rad že som tá spoznal a ver že keď pridem na Slovensko budeš prvá s ktorou sa chcem vidieť." S úsmevom ma znovu Obime. "Som veľmi rada že som tá mohla spoznať Kaspi. Každá návšteva Michaloviec bola pre mňa snom lebo si mi ty a Milan urobilo tu najlepšiu atmosféru a jw veľká skoda že odchadzas. Si skvelý ale ja viem že rodina je dôležitá. Preto tá plne podporujem a trebárs raz keď prides si zahráme spolu." Usmejem sa. "Som rad že si to zobrala takto." Pohladká ma po ramene.
Ležím s adamom v posteli a on ma hladká po chrbte. "Tomášovi by sa asi nepáčilo keby nás takto vidí." Zašepka. "Adam Tomi vie že ho milujem a ze ty si môj najlepší kamarat a že keď som smutná tak ma proste rozveselujes." Otočim sa k nemu. "Zbožňujem vás vzťah." Vtiahne ma do objatia.
-
Tomino mi už odišiel. Ak sa do zostavy dostane letím za ním do Ottawy. Sedela som na posteli a prstami som si prechádzala po telefóne, kde som mala otvorený Tomášov odkaz. "Ak sa dostanem do zostavy, viem, že tam budeš," písal, a ja som cítila, ako sa mi v hrudi miesia hrdosť a smútok. Ottawa. Bola to jeho šanca, jeho sen. A ja som vedela, že ho musím podporiť, aj keď mi už teraz chýbal. Vstala som, aby som si naliala pohár vody, no pohľad mi padol na jeho starý dres, ktorý nechal zavesený na stoličke. Jemne som po ňom prešla prstami. Vôňa jeho obľúbeného parfumu na ňom ešte stále ostávala. Telefón na nočnom stolíku zavibroval. Bol to Tomi.
Láska: Práve som dorazil. Cesta bola dlhá, ale zvládli sme to. Zajtra máme prvý tréning. Už teraz mi chýbaš, Ria. Usmiala som sa a odpísala mu:
Ja: Som na teba hrdá, Tomino. Daj im tam všetko. A nezabudni – ak sa dostaneš do zostavy, budem na prvom lietadle.
Chvíľu som len pozerala na obrazovku, keď sa objavila ďalšia správa.
Láska: Viem, že to bude ťažké, ale verím, že to zvládneme. Si moje všetko, Ria. Drž mi palce. Zovrelo mi srdce. Už teraz som cítila, ako veľmi mi bude chýbať jeho prítomnosť, jeho smiech, naše spoločné večery. Ale vedela som, že toto je správne. Ak niečo, tak toto bola chvíľa, kedy som mala byť jeho najväčšou oporou. Pevne som objala jeho dres a prisahala si, že ak príde ten moment, keď ho zavolajú do zostavy, ja tam budem. A budem kričať jeho meno z tribúny, nech ma počuje až na ľade. Noc bola dlhá a tichá. Ležala som v posteli, ale spánok neprichádzal. Hlavou mi bežali myšlienky – na Tomina, na Ottawu, na to, ako sa asi cíti. Mal tam celý tím, ale poznala som ho. Vedela som, že mu budem chýbať rovnako, ako on chýba mne. Na druhý deň ráno som vstala skoro. Otvorila som notebook a začala si pozerať letenky do Kanady. Bolo to predčasné? Možno. Ale chcela som byť pripravená. Chcela som vedieť, že ak príde ten moment, kedy mi zavolá a povie: "Ria, som v zostave," nebudem váhať ani sekundu. Práve som si zapisovala poznámky o letoch, keď mi zavibroval telefón. Bola to hlasová správa od Tomina. S úsmevom som ju otvorila a pustila. "Ahoj, láska. Práve som po tréningu. Bolo to šialené, taký iný svet. Chalani sú super, tréner ma celkom tlačí, ale cítim sa dobre. Vieš, na čo som myslel? Na teba. Na to, ako by si sa smiala, keby si videla, ako ma tu jeden z obrancov skoro zrazil k zemi na rozcvičke. Chýbaš mi, Ria. Veľmi." Hlas sa mi zlomil, keď som počula jeho tón. Bol unavený, ale aj šťastný. A to bolo to, čo ma držalo. Rýchlo som mu odpísala.
"Tomino, to zvládneš. Som na teba tak hrdá. A ten obranca? Nabudúce mu ukáž, že ty si ten, koho sa majú báť!" Smiala som sa, keď som si predstavila, ako sa na tú správu zatvári. Tomáš vždy vravel, že môj humor ho drží nad vodou. A možno aj mňa samotnú. Počas dňa mi písal ešte párkrát – o tom, ako mu chutí kanadské jedlo (čo bola vraj katastrofa), ako si pomaly zvyká na nové prostredie a ako ho už bolia nohy z nekonečných tréningov. Ale bolo tam aj niečo viac. Z jeho slov som cítila, že naozaj bojuje. Bojuje za svoj sen. A ja som bola rozhodnutá. Keď mi zavolá a povie, že je v zostave, všetko nechám tak. Moja práca, moje povinnosti – všetko počká. Tomino je pre mňa všetkým, a ja som chcela byť tým istým pre neho. Dlho sme neboli takto od seba. Pretože aj keď bol na osemnástkach tak som takmer hneď letela za ním. Proste za ten celý čas čo spolu sme sme od seba ešte neboli tak ďaleko a tak dlho. Veľmi mi chyba. Bude mi smutno keď nebudem so samom na Vianoce. Ale on ma svoju rodinu a ja svoju. I keď sme stále jedna.
