season with Nitra/T.P.

59

Ospravedlňujem sa za tu predošlú krátku časť, nechápem ako sa to stalo, preto ešte jedna novoročna je tu

Sedím na tribúne a sledujem svojich blízkych reprezentovať Slovensko. Chvíľu po začiatku sa na nás otočí kiss cam. Sedí vedľa ma Milan možno preto. No ja sa postavím a otočil chrbtom kde mám napisane pobezal a pošlem pusu do kamery. Následne sa kamera otočí na tomiho ktorý sedí na striedačke akurát a zachytil tento moment. Preto do kamery zakyve a pošle mi pusu. "To bolo rozkošné." Usmeje sa Milan. "To teda že bolo." Usmejem sa. Prvej tretine Dalibor streli gól a tým pádom vyhrávam 1:0. "Ideme za nimi dole?" Opýta sa Milan. Len prikyvnem.

Ria.bucek: tak ako vo finsku, tak isto som aj tu. Po boku môjho priateľa. Je to úplne dokonaly pocit vidieť ho vyrastať a zlepšovať sa v tom čo miluje. Nie je nič lepšie, ako byť svedkom jeho odhodlania, tvrdej práce a radosti z každej maličkosti, ktorú hokej prináša. Hoci to niekedy nie je ľahké – zápasy, tréningy, cestovanie – viem, že je to jeho sen, a som vďačná, že môžem byť jeho súčasťou. Sme tím. Nie len na ľade, ale aj mimo neho. Som hrdá na to, čo všetko dokázal, a verím, že to najlepšie ešte len príde. ❤️ Ďakujem  všetkým, ktorí nás podporujú – ste naša druhá rodina! 💙 #Nitra #SeasonWithNitra #HokejovíSnílci

-

Po zápase s svedskom sa vraciam na hotel s miernymi nervami. Doma to je napicu čo sa týka trénera, prehrali sme so zámkami kvôli totálnym kokotinam. "Ivko môj môžeš prosím na slovíčko?" Opýtam sa keď ho stretnem na chodbe. "Zhodím bundu a som u teba. Budeš v izbe?" Opýta sa. Len prikyvnem a zaplujem do izby. Tomi akurát vošiel do sprchy a Tobias je neviem kde. "Som tu. Čo sa deje?" S úsmevom príde do izby. Posadí sa na gauč a hladí na mňa. "Ivo vysvetlí mi prosím čo sa to dopici deje, doma je to totálne napicu, chalani sú totálne v riti ako sorry ale kmeč robí len picoviny, a tu? Kurva nehnevajte sa nikto na mňa ale čo picu tu kurva robí fenes, chlapci robia všetko pre to aby konečne vyhrali medailu ale fenes samé picoviny vymýšľa." Zo začiatku som nasrata no potom sa mi hlas totálne zlomí a začnem plakat. "No tak láska." Vtiahne ma do objatia Tomas. Dalibor ktorý sa opiera o dvere len súcitne pozerá. Ani neviem kedy prišiel. "Ja ich nedokážem vidieť zlomenych. Už znovu fakt nie. Tobiasa a Tomáša som videla na Osemnastkach a nie znovu to nezvládnem. Nezvladam sledovať ani našich domácich. Už je toho strašne veľa." Plačem tomimu do hrudi. "Kľud no tak." Prejde k nám bližšie Ivan a aj Dalibor. "Je toho strašne veľa." Zašepkam. "Riuš nemôžem tá vidieť plakat, ale nemôžem s tým nič urobiť. Prepáč." Vtiahne ma do objatia Ivan. "Diky že si ma vypočul. Už ťa nebudem otravovať." Utriem si slzy. "Ty nikdy neotravujes." Pobozká ma do vlasov a odchádza. "Potrebujem chvíľu prepáčte." Zasepkam k tým dvom a idem von z izby. Zaplujem do izby kde je Samo. "Hej malička čo sa deje?" Ihneď vyletí z postele keď si všimne moju uplakanu tvar. "Potrebujem objať." Sklopim pohľad. "Jezisky pod sem moja zlata." Prejde ku mne a roztiahne náruč. "Pod pôjdeme von." Pohladká ma po vlasoch. Spoločne vyjdete z hotela no pred ním sa zastavíme. Pozriem na sama ktorý pozerá pred nás. Zdvihnem teda pohľad. Pred nami stoji vysmiaty Martin Pospisil. "Ty tu čo robis?" Rozídem sa k nemu a skočím mu okolo krku. "Prišiel som za tebou. Ale čo tu oni robia tebe že plačeš princezná." Drží ma v náruči. "Ťažšie obdobie mám." Zasepkam. "Poďte dáme veceru." Usměje sa samo. "Musím napísať tomimu aby sa nebál." Vytiahnem mobil. Napisem tomimu ktorý nám popraje pekný večer. "Joj sa mi nepáči že plačeš Riušik." Zamračí sa Maťo. "To je v poho." Myknem ramenami. "Neni." Zakyve hlavou samo. "Ale je. Poďte sem vy moji Zvolenčania." Obimem ich oboch. Martin ma stále drží za ruku, akoby sa bál, že sa znovu rozpadnem. Samo na nás pozerá so zvláštnym výrazom, no nepovie nič. Prechádzame ulicami k malej reštaurácii, ktorú nám Samo odporučil. „Dobre, teraz si sadneš, dáš si niečo dobré najesť a vyrozprávaš nám všetko, čo ťa trápi," povie Maťo a otvorí mi dvere. „Maťo, ja už som vám to hovorila," povzdychnem si, no pod jeho prísnym pohľadom si sadnem. „Vážne, len je toho veľa. Doma, tu, tréneri, chalani... a ešte tie prehry. Neznášam vidieť, ako ich to láme."
Samo sa nakloní cez stôl. „Riuš, počúvaj ma. Každý má ťažké obdobia. Chalani, ty, aj tréneri, aj keď sa to možno nezdá. Ale vieš čo? Ty si tá, ktorá ich drží pohromade. Tvoja energia, tvoj úsmev. Preto sa musíš dať dokopy." Martin prikývne. „Samo má pravdu. A ešte jedna vec – nie všetko dokážeš ovplyvniť. Ale vieš, čo dokážeš? Byť tu pre nich. A to robíš dokonale." Pohladká ma po ramene. „Lenže ja mám pocit, že už nemám odkiaľ brať," zašepkám. „Snažím sa, naozaj, ale niekedy... niekedy mám pocit, že to všetko ide proti mne." Maťo ma chytí za ruku. „Riuš, sme tu pre teba. Ja, Samo, všetci chalani. Nech už sa deje čokoľvek, nesieme to spolu. A ak potrebuješ pauzu, vezmeme ťa na pár dní niekam, kde zabudneš na všetky problémy." Opýtam sa ich. „Na pár dní?" zdvihnem obočie. „Kam by ste ma vzali?" Samo sa zasmeje. „Niečo vymyslíme. Ale teraz sa usmej a objednaj si niečo dobré. Zajtra bude lepšie, uvidíš." S malým úsmevom si objednám jedlo a pozriem na oboch. Majú pravdu. S nimi je všetko ľahšie. A hoci viem, že problémy nezmiznú len tak, aspoň mám niekoho, kto ich so mnou unesie.

-

Ďalšie zápasy sa nesú vo veľkých problémoch. No čo je pre nás prvoradé, osláviť nový rok o pár hodín skôr ako sa koná tu v Ottawe. "Milujem tá Rius." Vtiahne ma do objatia Tomi.  V Tomášovom náručí cítim aspoň na chvíľu pokoj, ktorý mi posledné dni tak veľmi chýbal. „Aj ja teba," zašepkám a silno ho objímem. V izbe je počuť smiech ostatných chalanov, ktorí sa pripravujú na malú oslavu. Na chvíľu zabúdame na hokej, na tlak a všetky problémy, ktoré sa na nás valia. „Poďte už, o chvíľu začíname!" zakričí Tobias z vedľajšej izby, kde pripravuje všetko na oslavu. „Tomi, myslíš, že tento rok bude lepší?" opýtam sa, keď sa od neho odtiahne a pozriem mu do očí. „Určite bude," odpovie s presvedčením. „A aj keby nebol, zvládneme to. Spolu." Pohladí ma po tvári a na jeho tvári sa objaví úsmev, ktorý mi vždy dodá silu. V izbe sa začína zbiehať celý tím. Milan, Samo, Tobi, Dalibor a ostatní chalani prinášajú jedlo, hudbu a dokonca aj improvizovaný ohňostroj v podobe blikajúcich svetielok. Atmosféra je odľahčená, každý sa snaží aspoň na chvíľu zabudnúť na hokej a užiť si momenty spolu.
„Tak čo, dáme si nejaké predsavzatia?" opýta sa Samo a postaví sa na stôl, aby na seba upútal pozornosť. „Jasné!" zakričí Tobias. „Ja si dávam, že už nikdy neprehráme so Švédmi!" Všetci sa zasmejú a niekto zakričí: „To by bolo predsavzatie roka!" Keď príde rad na mňa, na chvíľu sa zamyslím. „Ja si dávam predsavzatie, že sa budem menej stresovať a viac si užívať tieto momenty. Lebo toto je to, na čom záleží," poviem úprimne a pozriem na všetkých okolo seba. Chalani začnú tlieskať a Dalo ma jemne potľapká po pleci. Keď sa priblíži polnoc, všetci sa zhromaždíme pri okne, odkiaľ je vidieť celé mesto. „Tri, dva, jedna... Šťastný nový rok!" zakričíme všetci naraz a zrazu ma zaplaví zvláštny pocit nádeje. Možno to nebude jednoduché, ale mám týchto ľudí. A s nimi zvládnem všetko.

Tomas.pobezal: you are my everything❤️
Každý deň mi pripomínaš, že láska nie je len o slovách, ale o maličkostiach, ktoré pre seba robíme. Si moja opora, môj pokoj v chaose a ten najkrajší dôvod, prečo sa každý deň usmievať. Ďakujem, že si. ❤️ Milujem ťa, Rius.

@Ria.bucek: aj ja ťa milujem Tomi

Nič neslubujem no je možné že sa príbeh blíži ku koncu