"Ria?" ozval sa jeho hlas, napätý, ale zároveň vzrušený. "Tomino, čo sa deje?" spýtala som sa a cítila, ako mi rýchlejšie bije srdce. "Ria... som v zostave. Tréner nám teraz oznámil zostavu." Na chvíľu som ostala bez slov. Ten moment, na ktorý sme obaja čakali, bol konečne tu. "Milacik! To je neuveriteľné!" vykríkla som a neubránila sa slzám radosti. "Ria, musíš prísť. Nemôžem si predstaviť, že by som hral prvý zápas bez teba na tribúne," povedal naliehavo. "Letím hneď, zabalená už som len mi pošli adresu hotela. Budem tam," odpovedala som bez zaváhania. O dve hodiny uz na stole ležala vytlačená letenka. Všetko išlo rýchlo, ale vedela som, že tam musím byť. Bola to nielen jeho chvíľa, ale aj naša. Samo ma ihneď niesol na letisko. Let do Ottawy bol dlhý, ale adrenalín mi nedovolil zaspať. Celý čas som si predstavovala, ako ho uvidím, ako mu poviem, že som na neho pyšná, a ako ho povzbudím, keď bude stáť na ľade v drese, o ktorom vždy sníval. Keď som pristála, cítila som, ako sa mi v žalúdku miesi vzrušenie so stresom. Taxík ma odviezol pred hotel, kde som mala stretnúť Tomáša. Pred recepciou som zastala, upravila si vlasy a zhlboka sa nadýchla. A potom som ho uvidela. Stál tam v teplákovej súprave tímu, ruky vo vreckách, a keď ma zbadal, jeho tvár sa rozžiarila. "Ria!" vykríkol a rozbehol sa ku mne.
Nečakala som ani sekundu a hodila sa mu do náručia. Objal ma tak pevne, že som mala pocit, akoby ma nikdy nechcel pustiť. "Nemôžem uveriť, že si tu," zašepkal mi do vlasov. "Sľúbila som ti to, nie?" usmiala som sa a odtiahla sa, aby som mu videla do tváre. Bol unavený, ale šťastný. A to bolo to najdôležitejšie. Večer sme strávili v hotelovej izbe. Tomáš mi rozprával o tréningoch, o tom, aké náročné bolo zvyknúť si na nové prostredie, a o tom, ako veľmi mu chýbalo domáce jedlo. Ja som mu zase rozprávala o všetkom, čo sa dialo doma – o našich priateľoch, o jeho rodine, ktorá ho sledovala na diaľku a posielala mu povzbudivé správy. "Ria, som tak rad že si tu so mnou. Že ma uvidíš znovu hrať v reprezentačnom drese," povedal, keď sme už ležali vedľa seba na posteli. Držal ma za ruku a jeho hlas bol tichý. "Budeš skvelý, Tomino. Vieš, prečo?" spýtala som sa a pozrela mu do očí. "Prečo?" zašepkal. "Lebo si na to pracoval celý život. A lebo si to ty. Ten najlepší hráč, akého poznám." Pobozkal ma na čelo a ticho povedal: "Ďakujem, že si tu. Bez teba by to nebolo ono." Obime ma. Chalanov som ešte nestretla čo sme sa rozhodli napraviť. Nevedia že som tu. Nevie to Tobi. Nevie to Milan. A dokonca ani Samo. Mali by byt všetci na jednej izbe lebo hrajú playko. Čo ma ani trošku neprekvapuje. Vyjdeme na chodbu a ideme k ich izbe. "Ria? Si to ty?" Ozve sa za nami Ivan. "Ahoj!" Skočím mu okolo krku. "Čakal som že prides." Usmeje sa. "Nenechala by som vás v štichu. Ja som všade kde je on." Ukážem na Tomáša. "Ohromne si nám všetkým chýbala. Jemu ale najviac." Ešte raz ma obime. "Vy ste mi tiež veľmi chýbali. Som rada že som tu." Usmejem sa. "No utekajte. My ešte budeme mať čas sa pobaviť." Dá mi pusu do vlasov a odchádza. Ivan je ako môj otec a vážim si všetkého čo pre mňa robí. "No pod." Chytí ma za ruku Tomi a ideme k izbe kde by mali byt chalani. Tomas otvorí dvere a vojde ako prvý. Ja hneď za ním. Na posteli sedi väčšina chalanov. Niektorí sa bavia, iný zase hrajú alebo pozerajú do mobilu. No atmosféra je tu príjemná. "Ria?" Zdvihne na mňa pohľad Milan na to spozornie väčšina chalanov. Jak tobi. Tak samo. "Ahojte." Usmejem sa. "Ty opica mala!" Vypískne a skáče mi okolo krku môj michalovský priateľ. Myslím si ale že on bol jediný čo tušil že pridem. Milan ma objal tak silno, že som na chvíľu stratila dych. "Myslela som si, že ma zadusíš," zasmiala som sa, keď ma konečne pustil. "Čo tu robíš, Ria? Nevravela si, že priletíš," spýtal sa Tobias s úsmevom, ale v očiach mu svietilo potešenie. "To bol zámer," usmiala som sa a pozrela na Tomáša, ktorý stál vedľa mňa s rukami vo vreckách a pobavene sledoval situáciu. "Chcela som prekvapiť." Začervenam sa. "Tak to sa ti podarilo," ozval sa Tobi a postavil sa z postele. "Tomáš o tom vedel, že?" Tomáš len pokrčil plecami. "Možno." Tomas sa zasmeje. "Samozrejme, že vedel," dodal Samo, ktorý sa teraz tváril, akoby riešil nejakú veľkú záhadu. "Inak by nebol taký nervózny posledné dva dni." Zamračí sa ale následne sa usmeje. "Bol som sústredený na zápas," ohradil sa Tomáš, ale jeho tón bol pobavený. Chalani sa zasmiali a postupne sa ku mne začali približovať. Každý z nich ma privítal po svojom – Milan ma objal, Samo si neodpustil vtip o tom, že som prišla skontrolovať, či sa Tomáš správa slušne, a Tobi sa ma spýtal, či som priniesla niečo slovenské na jedenie. "Tak to asi nie," povedal sklamane, keď som pokrútila hlavou. "Ria, ja ťa poznám už dlho, ale stále ma prekvapuje, že si ochotná kvôli tomuto idiotovi," ukázal Milan na Tomáša, "letieť cez pol sveta." Zasmial sa. "Idiota?" ozval sa Tomáš, predstierajúc urazenie. "Ty by si mal byť ticho, Pišo. Zabudol si kto ťa opitého ťahal na hotel na šírave." Tomi sa zasmeje. "Fajn, fajn, si najlepší, Pobezal," povedal Milan s prevrátením očí, ale obaja sa smiali. Atmosféra bola uvoľnená a cítila som, že chalani medzi sebou majú silné puto. Tomáš ma chytil za ruku a jemne ju stisol. Pozrela som na neho a v jeho očiach som videla vďačnosť. "Ria, sadni si, poď medzi nás," zavolal Samo a ukázal na voľné miesto na posteli. "Musíš nám povedať, čo sa deje doma. Máme málo klebiet." Zasmiala som sa a posadila sa medzi nich. Chalani ma okamžite zasypali otázkami – od toho, ako to vyzerá v Nitre, až po to, čo si myslím o ich hre. "Počkať, to ty si tá, čo nám kričala z tribúny na tréningu?" spýtal sa Tobi a predstieral šok. "To si musím nahrávať na mobil. Nikto mi neuverí, že Tomáš má takú fanynku." Začne sa smiať. "Pozor na jazyk, Tobias," ozval sa Tomáš s úsmevom. "To nie je len fanynka, to je moja priateľka." Chalani sa rozosmiali a ja som sa červenala, ale cítila som sa medzi nimi príjemne. Boli to jeho priatelia, jeho tím. A teraz som bola ich súčasťou. Hodiny plynuli rýchlo, a keď sme sa konečne zdvihli, aby sme odišli, Milan ma ešte raz objal. "Som rád, že si prišla, Ria. Pobezal má šťastie." Pohladká ma po vlasoch. "To viem," usmiala som sa a pozrela na Tomáša, ktorý na mňa čakal pri dverách. Keď sme sa vrátili do jeho izby, Tomáš si sadol na posteľ a pozrel na mňa s úsmevom. "Ďakujem, že si prišla. Bolo to pre mňa dôležité." Sadla som si vedľa neho a oprela sa o jeho rameno. "Nemohla by som byť nikde inde, Tomino. Toto je tvoj sen. A ja som tu, aby som ho s tebou prežívala." Pobozkal ma na čelo a pevne ma objal. A v tej chvíli som vedela, že sme tam, kde máme byť. Spolu.
