Nasledujúce ráno sme so Sabi začali deň bohatými raňajkami v malom bistre pri Dunaji. Miesto malo nádherný výhľad na rieku, a keď som si objednávala kávu, nedokázala som odolať tomu, aby som si neodfotila výhľad a neposlala ho Tomášovi.
„Už zase?" spýtala sa Sabi s úsmevom, keď ma videla, ako píšem správu. „No čo, chcem, aby vedel, že na neho myslím," odvetila som, pričom som sa na ňu uškrnula. „Veď hej, ale uži si chvíľu pre seba. Tomáš to zvládne," pokrútila hlavou, no jej tón bol milý. Po raňajkách sme zamierili na trhy pri Veľkej tržnici. Vo vzduchu sa miešali vône korenia, pečených koláčov a čerstvých kvetov. Prechádzali sme medzi stánkami, skúšali lokálne špeciality a kupovali drobnosti ako suveníry. „Toto je dokonalé," povedala Sabi, keď si skúšala krásne ručne vyrábané náušnice. „Hodí sa ti to," prikývla som, pričom som sama kúpila drobný náramok pre seba a druhý pre Tomáša. Popoludní sme zamierili k budove parlamentu, kde sme strávili hodiny obdivovaním architektúry a prechádzkami pri rieke. Slnečné lúče nás sprevádzali, až kým nezačalo pomaly zapadať slnko.
„Mali by sme ísť na večeru," navrhla Sabi, keď sme sa vracali k autu. „Súhlasím, ale kam?" opýtala som sa. „Našla som jednu skvelú reštauráciu, kde podávajú maďarské špeciality. Poď, bude to zážitok," zasmiala sa a ukázala mi adresu na mobile. Večera bola fantastická. Sedeli sme na terase, jedli guláš a langoše, a pritom sme sa rozprávali o všetkom možnom. „Ako si vlastne vedela, že je Tomáš ten pravý?" spýtala sa Sabi z ničoho nič. Chvíľu som sa zamyslela, usmiala sa a odpovedala: „Vieš, je to o tom pocite. S ním sa cítim doma, nech sme kdekoľvek. A aj keď sa občas podpichujeme, viem, že ma miluje. Stačí, keď sa na mňa pozrie, a mám jasno. Už keď som od neho dostala prvú pusu, som vedela že tam je niečo viac." Usmejem sa ešte viac a spomínam na naše zoznámenie. „To je pekné," prikývla Sabi. „Tobias je iný, ale viem, že aj on ma má rád. Len... občas je taký ťažko čitateľný." Mierne si povzdychne. „Každý je iný, ale podstatné je, že ste spolu šťastní," povzbudila som ju. Keď sme sa neskôr vrátili na hotel, už som sa neubránila tomu, aby som si neotvorila správu od Tomáša. Poslal mi fotku Tary, ako spí na mojom vankúši. „Toto je podraz," napísala som mu. „Čo? Že Tara mi tu nahrádza teba? Veď som ti vravel, že nám chýbaš," odpísal rýchlo. S úsmevom som si ľahla do postele a pomyslela si, že aj keď som si Budapešť užívala, už sa teším na to, ako sa vrátim domov.
-
"Že hraješ zajtra?" Pozriem na Tomiho ktorý práve prišiel domov od Lenky. "Samozrejme." Prikývne s úsmevom. "Konečne láska!" Vypisknem a začnem ho obimat. "Ty čo sa tak tešíš?" Spýta sa. "Lebo ťa znovu uvidím hrať." Pobozkam ho. "Joj láska moja." Pobozka ma. "Chýbal mi môj šampión." Pritulim sa k nemu. Presunieme sa do našej izby a spolu v objatí lezime. Zajtra ráno nás potom čaká cesta do Košíc. No teraz sme len my dvaja, a je to to jedine čo nás trápi. Ráno ma zobudí jemné šepkanie a pocit, ako ma niekto hladká po vlasoch. Otvorím oči a vidím Tomáša, ktorý sedí vedľa mňa s úsmevom. „Dobré ráno, princezná," zašepká a dá mi bozk na čelo.
„Dobré ráno," zamrmlem ospalo a pritúlim sa k nemu bližšie. „Koľko je hodín?" Opýtam sa. „Máme ešte pol hodinu, kým musíme vyraziť. Takže pokojne lež, ja sa o všetko postarám," odpovie a pohladí ma po chrbte. „Si až príliš dokonalý," poviem so smiechom a zdvihnem sa, aby som ho mohla pobozkať. „Ale myslím, že radšej pôjdem s tebou, inak na niečo zabudneš." Tomáš sa len zasmial a spoločne sme začali baliť veci na cestu. Keď sme boli hotoví, zamierili sme do kuchyne na rýchle raňajky. Tara nás celý čas pozorovala z rohu miestnosti a vrtela chvostom, akoby vedela, že sa chystáme odísť. „ Tomiho mamka sa o teba postará, dobre?" prihovorila som sa jej a Tara mi oblizla ruku. Cesta do Košíc prebehla rýchlo. Tomáš vyzeral sústredený, ale sem-tam sa na mňa otočil a usmial. Ja som počas jazdy bavila s chalanmi. Keď sme dorazili na štadión, atmosféra bola elektrizujúca. Fanúšikovia sa zhromažďovali, na tribúnach sa rozliehal šum rozhovorov a ja som cítila, ako sa mi rozbúchalo srdce. „Tak, čo moja, pripravená vidieť ma v akcii?" spýtal sa Tomáš, keď sme vystúpili z busu. „Vždy pripravená," odpovedala som s úsmevom. „Len mi nespadni zo sedačky, keď dám gól," podpichol ma a objal ma okolo pásu. „Neboj sa, skôr budem kričať tak nahlas, že ma bude počuť celý štadión," odvetila som a on sa zasmial. Keď sa Tomáš pripojil k tímu, zamierila som na svoje miesto. Lenka už na mňa čakala a celá žiarila nadšením. „Tak čo, tešíš sa?" spýtala sa, keď som si sadla vedľa nej. „Ani nevieš ako," priznala som a oči mi zasvietili, keď som videla, ako Tomáš vychádza na ľad. Keď zápas začal, nevedela som sa odtrhnúť od diania na ľade. Tomáš hral ako vymenený – sústredený, rýchly, presný. Skórovať sa jemu nepodarilo ale asistenciu mal a krásnu. On sa len otočil, zdvihol hokejku a ukázal smerom ku mne. Vedela som, že ten moment patril len nám dvom. Po zápase, ktorý jeho tím vyhral, prišiel ku mne, celý spotený, ale šťastný. „nebolo to ono. Že?" opýtal sa, keď ma objal. „nebolo láska, ale vy to zvládnete," odpovedala som a vtisla mu pusu na líce. „Môj šampión." Usmejem sa. „Tvoj šampión," zopakoval so smiechom a pritúlil si ma k sebe. Tento deň bol takmer dokonaly. Spolu sme zaľahli do postele, v tichosti sme ležali v posteli až kým nám do izby nenabehol Robo, Vity a Adam. "No čo vy dvaja kedy svadba?" Zasmeje sa Robo. "Chod s tým niekam." Buchnem ho po hlave vankúšom. "Ale čo ma pravdu." Zastane sa ho Nemo.
-
"Ria zlato čo je?" Vtiahne ma do objatia Robo. "Rozišli sme sa." Špitnem. "Čože? To nemôže byt pravda." Zamračí sa. "Je." Sklopim hlavu. "Caute." Objaví sa za nami Kubo Lacka. "Čo sa deje mladá?" Zamračí sa a položí mi ruku na chrbát. "Rozišli sa." Povie potichu Robo. "To ma mrzí princezná naša. Máš kde byt?" Spýta sa. "Vlastne nie. Samovi to hovoriť nechcem. Teraz toho ma strašne veľa." Zhlboka sa nadýchnem. "Spolu po tréningu niečo vymyslíme dobre?" Povzbudivo sa na mňa Robo usmeje a obaja sa potom idú prezliecť.
