"Ako jej je?" Počujem z telefónu Tomáša jeho mamku. "Verím že lepšie. Ďakujem že si mi pomohla." Prehrabne si vlasy Tomi ktorý stoji pri sporáku. "Zlatko to nestojí za reč, keď ide o Riušku tak ti pomôžem vždy." Ešte sa rozlúčia a Tomi nesie misku plnú polievky ku mne. "Ďakujem." Špitnem. "To nestojí za reč. Papaj. Ja idem s Tarou." Dá mi pusu do vlasov a odchádza. S malým úsmevom som sa pozrela na polievku a pomaly som si nabrala prvú lyžicu. Bola presne taká, akú som potrebovala – horúca, voňavá a s chuťou domova. Tomášova mama bola úžasná kuchárka, vždy som jej polievky milovala. Po chvíli som odložila misku na nočný stolík a oprela sa o vankúš. Tara šťastne zavrtela chvostom, keď Tomáš otvoril dvere a vypustil ju von. Počula som, ako sa spolu rozpráva – teda, on rozprával a Tara ho počúvala, občas zavrtela chvostom alebo štekla na okoloidúceho psa. Zatvorila som oči a snažila sa nevnímať únavu, ktorá ma premáhala. „Nezaspávaj, ešte musíš dopiť ten čaj," ozval sa Tomášov hlas, keď sa vrátil. Otvorila som jedno oko. „Si horší ako moja mama." Uškrnul sa a podal mi šálku. „Niekto na teba musí dohliadať. A keďže tvoja mama tu nie je, máš smolu – som to ja." Prevrátila som očami, ale poslúchla som. Horúci čaj mi zohrial hrdlo a ja som si uvedomila, že sa cítim o niečo lepšie. Tomáš si sadol na kraj postele a sledoval ma. „Vieš, že som si dnes spomenul na to, ako si raz dostala chrípku a ja som sa o teba staral prvýkrát?" Zasmiala som sa. „Áno, pamätám si to. Skoro si ma otrávil tou hnusnou instantnou polievkou." Šťuchnem ho do boku. „Hej! To bola jediná vec, ktorú som vtedy vedel uvariť!" protestoval so smiechom. „A preto som ti povedala, že ak so mnou chceš byť, budeš sa musieť naučiť variť." Usmejem sa. „A vidíš, dnes som ti priniesol domácu polievku. Moja mama by bola hrdá." S úsmevom som položila šálku na stolík a natiahla ruku, aby som ho chytila za tú jeho. „Ďakujem, Tomáš. Za všetko." Zahľadel sa mi do očí, akoby niečo hľadal. „Vždy sa o teba postarám, Ria. Sľubujem." A tentoraz som mu verila.
"Kde sa flakas?" Počujem z izby hlas môjho spolubývajúceho. "Ja? Nikde." Zasmejem sa. "Ale no tak láska makaj spať." Vyjde do kuchyne a všimne si ma nad knihami. Obaja sa ale pozastavíme nad jeho oslovením. "Prepáč, prepáč, prepáč ja nechcel som." Zapletie si prsty do vlasov. "To je v pohode. Pod ideme spať." Vstanem a idem k nemu. "Budeš ma hladkať?" Pozriem naňho po ceste do izby. "Vzdycky." Usmeje sa.
Obaja sme vošli do izby a ja som sa unavene zvalila na posteľ. Tomáš sa ku mne pridal, no na chvíľu medzi nami zavládlo ticho. Vedela som, že nad tým oslovením stále premýšľa. „Nad čím rozmýšľaš?" spýtala som sa ticho. „Že to vyšlo úplne prirodzene," priznal. „A že mi to vlastne chýbalo." Neodpovedala som hneď. Namiesto toho som si ľahla bližšie k nemu a položila si hlavu na jeho hruď. Cítila som, ako sa mu zrýchlil tep. „Aj mne," zašepkala som napokon. Tomáš sa ticho zasmial a prstami mi začal prechádzať po chrbte. Jemné pohyby, ktoré ma vždy dokázali upokojiť. „Takže," ozval sa po chvíli, „môžem ťa tak volať?" Nadvihla som hlavu a pozrela mu do očí. V jeho pohľade bolo niečo zvláštne – niečo medzi neistotou a nádejou. „Možno..." natiahla som odpoveď a uškrnula sa. „Ak budeš pokračovať v hladkaní." Tomáš sa rozosmial a jemne ma objal. „Tak to je dohoda, princezná." A ja som vedela, že som presne tam, kde mám byť. "Prestal si ma milovať?" Zašepkam. "Prosím? Čože?" Zdvihne obočie. "Prestal si ma mať rad?" Posadim sa. "Prečo si to myslíš?" Zamračí sa. "Rozišiel si sa so mnou. Mám právo si to myslieť." Začnem sa hrať s prstami na mojich nohách. Tomáš sa posadil vedľa mňa a na chvíľu mlčal. Cítila som, ako sa mi zviera hrdlo, ale nechcela som naňho tlačiť. Len som potrebovala počuť odpoveď. Pravdu. „Ria..." povzdychol si a natiahol ruku, aby mi jemne nadvihol bradu. „Nikdy som ťa neprestal milovať. Ani na sekundu." Pohľadom som blúdila po jeho tvári a snažila sa prísť na to, či mi len nehovorí to, čo chcem počuť. „Tak prečo si ma opustil?" spýtala som sa potichu. Znova si prehrabol vlasy – typické gesto, keď bol nervózny. „Bál som sa. Nechcel som na teba prenášať všetko, čím som si prechádzal. Myslel som, že keď sa od teba vzdialim, ušetrím ťa toho. Ale bolo to najhoršie rozhodnutie, aké som mohol urobiť." Cítila som, ako sa mi do očí tisnú slzy. „A teraz čo? Myslíš si, že sa to dá len tak napraviť?" Tomáš sa mierne zamračil, ale v jeho očiach nebola zlosť – len ľútosť. „Nečakám, že mi odpustíš hneď. Ale prosím ťa o šancu. Chcem ti dokázať, že som sa poučil. Že si pre mňa stále všetko." Hlas sa mi zlomil. „Ublížil si mi." Povzdychnem si. „Viem," zašepkal. „A najviac na svete si to vyčítam. Len mi, prosím, dovoľ ukázať ti, že tentoraz to myslím vážne." Pozerala som sa naňho a v hlave mi vírili všetky spomienky – dobré aj zlé. Milovala som ho. Milovala som ho aj napriek bolesti, ktorú mi spôsobil. Ale mohla som mu znova veriť? Zhlboka som sa nadýchla a pomaly prikývla. „Dobre. Ale ak ma ešte raz zraníš, Tomáš, už sa nevrátim."
V jeho očiach sa zablyslo odhodlanie. „Už ti nikdy neublížim. Sľubujem." A v tej chvíli som sa rozhodla, že mu dám ešte jednu šancu. Tomáš sa na mňa pozrel tak úprimne, až som musela odvrátiť zrak. Bála som sa, že keď sa naňho budem pozerať pridlho, úplne stratím rozum a hodím mu okolo krku ruky. A možno aj srdce. „Pôjdeme spať?" opýtal sa opatrne, akoby sa bál, že ak povie niečo nesprávne, všetko pokazí. Prikývla som. Bola som vyčerpaná – nielen fyzicky, ale hlavne psychicky. A potrebovala som chvíľu, kedy nebudem musieť myslieť na to, čo sa medzi nami stalo. Tomáš si ľahol vedľa mňa a ja som sa mu automaticky schúlila do náručia. Nebol to vedomý pohyb, len niečo, čo som robila celé tie roky, keď sme spolu zaspávali. A keď ma objal, mala som pocit, že všetko okolo na chvíľu prestalo existovať. „Dobrú noc, princezná," zašepkal mi do vlasov.
Neodpovedala som. Len som zavrela oči a dovolila si veriť, že možno, len možno, bude zase všetko v poriadku.
