The house of enchantment

||51.||

(Hecate)

Hecate Blackwoodová mala dojem, že dlho už nevydrží predstierať, že je Amandou. Ba čo viac, správanie takej Octavie či Adriena jej pripadalo, akoby mali vážne podozrenie, že niečo s ňou nie je v poriadku. Možno dokonca, že už jej na to aj prišli. Samotnú ju ale hlavne prekvapil rozruch v paláci. Povrávalo sa o hrozbe zvonku, ktorá sa naň chystala zaútočiť, a o nových bezpečnostných opatreniach. Povrávalo sa o Saulovi Shadeovi, dokonca aj o jej dcére a mnohých ďalších čarodejoch, ktorí sa chystali spolčiť a spoločnými silami zaútočiť na palác. Morgana mala množstvo nepriateľov a teraz sa to len ukazovalo na plnej čiare. A jej dcéra Kirké rúbala vždy privysoko, mala ambície, ktoré sa prinajmenšom mohli rovnať tým Hecatiným a k tomu ešte svojskú povahu a príšerného chlapa pochádzajúceho z ešte horšieho rodu, ktorý jej dýchal na krk.

Hecate usúdila, že nie je vhodné, aby sa zdržiavala v blízkosti Amandiných rovesníkov, a tak sa im usilovne snažila vyhýbať, rovnako, ako sa oni usilovne snažili zdržiavať sa v jej blízkosti. Prišlo jej to niekedy až otravné, obzvlášť taká Octavia, ktorej sa zvažovala konečne zbaviť tak, aby to nebolo príliš nápadné. Čo ju ale desilo omnoho viac, bolo, ako precitlivene až sentimentálne sa v poslednú dobu cítila. Bolo to akoby.. akoby chtiac-nechtiac tým, že s nimi všetkými trávila veľa času ako ich rovesníčka, sa s nimi všetkými viac zblížila a mala ich tak podstatne radšej - Emily, Zuri a hlavne Adriena.

Už chápala ďaleko lepšie ich správanie sa a všetky súvislosti týkajúce sa ich osobností - s Amandou boli decká ďaleko otvorenejšie a sami sebou, než keď sa s nimi vídala v dome. Nedívali sa na ňu so strachom v očiach, pohŕdaním či s rešpektom, ale skôr ako na kamarátku, lásku, či ako sestru. Priateľsky, nie ako na smrť samotnú.

Boli chvíle, kedy ju naozaj začalo trápiť to, že si k niektorým z nich vybudovala azda aj lepší materinský cit, než k vlastnej dcére. Boli chvíle, kedy si premietala v hlave rozhovor s Adrienom. A potom boli také, kedy sa samej seba pýtala, akú hlúposť si to zaumienila. A napokon, ten chlapec mohol mať v niečom pravdu. Možno preniesť sa už konečne cez minulosť bolo tým, čo by bolo pre ňu najlepšie.

Dosť často si ale Hecate nerada priznávala, že aj ona sa môže mýliť. Že robí množstvo chýb, že nie je neomylná, dokonalá, že spravila množstvo zlých a krutých rozhodnutí a dokonca sa v mnohých z nich vyžívala a bavilo ju ich robiť, obzvlášť, keď sa nudila. Bol v nej človek, ktorý sa nerád ospravedlňoval - Hecate bola tvrdohlavá, zaťatá a až príliš hrdá žena.

V lepších, svetlejších chvíľach samotná Hecate Blackwoodová chcela zmenu, chcela sa zmeniť k lepšiemu, aj aby jej majetok a moc pripadli niekomu, kto bude ďaleko lepší, než ona, aj svoju moc a postavenie bude ďaleko lepšie využívať. V tých zlých si ale kruto presadzovala svoje, nenávidela ľudí, ktorí ju sklamali či oklamali a mala na ľudí až príliš veľké nároky a od nich priveľké očakávania. Bola náročná a prísna, tak na seba, ako aj na ľudí, ktorí sa zdržiavali v jej blízkosti, hoci ich bolo nie veľa. Roky, kedy žila sama, sa na nej podpísali šialenstvom, ktoré sa usídlilo v jej hlave a ktoré sa usilovne snažila skrývať. Nechcela byť považovaná za blázna, aby si ľudia a celý čarodejnícky svet myslel, že prichádza o zdravý rozum.

Hecate sa opäť raz cítila slabo. S mierne roztrasenými rukami sa natiahne k polici pripevnenej ku stene jaskynnej skrýše a zoberie si odtiaľ elixír, ktorý jej namiešala jedna jej známa - alchymistka na chvíle, ako bola táto. Mal jej pomôcť ľahšie zaspať a zmierniť pocity úzkosti, zrelaxovať jej myseľ. Hecate sa trocha zamotá hlava, no snaží sa to zamaskovať, nie však úspešne.